Niekedy nám bežné dni s našou skoro trojročnou dcérkou prifarbí čosi ako Ostýchavosť. Nevieme celkom prísť s manželom na to odkiaľ sa berie. Dúfame, že je ešte malá na to, aby vo svojej hlavičke svoje výkony porovnávala s ostatnými a ani sa u nej nedajbože neobjavuje Strach zo zlyhania.
Je možné, že pani Ostýchavosť tam niekde len skrátka je. Možno je súčasťou jej osobnosti a my sa len zbytočne zožierame. Možno je to v tomto vývinovom období celkom prirodzené.
Tým sa vlastne dostávame k veciam, ktoré by sme MY rodičia chceli, aby skrátka neboli. Aby tu nebola tá Ostýchavosť, aby bola dcérka viac spoločenská, priebojnejšia, aby sa vedela ozvať, aby sa dokázala brániť, aby si poradila v kolektíve, aby bola menej náročná na pozornosť a mnoho ďalších možností…
Možno mi dáte za pravdu, že nielen v tomto období, ale počas celého rodičovstva je pre nás rodičov obrovskou výzvou prijímať a rešpektovať osobnosť našich detí. Naše malé dievčatko predsa tento problém s nami vonkoncom nezdieľa. Je skrátka taká aká je, teší sa zo života a nič iné nerieši. Sme to MY kto akosi nie a nie to akceptovať.
- Čím nás to toľko desí?
- Nenaráža to na nejakú našu vlastnú skúsenosť? Vieme túto vlastnsoť prijať sami u seba?
- Čo tieto očakávania napokon s nami rodičmi robia? K akému správaniu nás vedú?
Manžel, ako pyšný tato, sa chce dcérkou pochváliť, aká je šikovná a čo všetko zvláda a ona pod vplyvom tohto tlaku v spoločnosti nevydá zo seba ani slovko. Naráža to u neho možno aj na nejaké naučené presvedčenia, čo je slušné a k čomu má rodič viesť svoje dieťa. U mňa samej ide skôr o želanie, aby sa dcérka v tomto nepodala na svoju mamu a spája sa mi to s vlastnými spomienkami, čím som si ako plaché dieťa prechádzala.
Ako bezdetní sme sami sebe častokrát sľubovali, že nebudeme svoje deti vystavovať tlaku a nebudeme od nich požadovať, aby predvádzali, čo všetko už vedia („zaspievaj“, „zatancuj“, „veď povedz tete básničku“) a ako dcérka rastie, už sme sa párkrát pri tomto prichytili…
Ale nie sme v tom bezmocní. Najviac nám pomáha to samotné uvedomenie, že na dcérku tlačíme vplyvom našich vlastných túžob či očakávaní. Niekedy k tomu dôjde žiaľ až dodatočne, ale je nám to nápomocné v tom, aby sme sa tomu vyvarovali v ďalších situáciách. Hoci sa nám niekedy darí viac, inokedy menej, sme poháňaní prianím, aby si dcérka mohla sama pre seba vybrať život podľa svojich predstáv. Tlaku a nárokov si v živote ešte užije dosť…
A čo vy? Ako sa vám darí zvládať tieto „nástrahy“ vlastných očakávaní od vašich detí?
