KROTITEĽKA KRABOV

Čo Vám ide hlavou, keď sa deti príliš hnevajú, keď kričia a plačú, keď trucujú, hodia sa o zem? Hnev je jednou z najviac nepochopených a odmietaných emócií. Je považovaný za odporný, pudový, neokrôchaný, za zlyhanie. Ide však o jednu z najjasnejších reakcií osobnosti človeka na čosi, čo ju ohrozuje a utláča. Keby človek necítil hnev, dovolil by svojej duši byť “zotročenou”. Detský hnev a trucovitosť, je prejavom toho, že dieťa dokáže s čímsi nesúhlasiť; objavilo už svoje Ja, prejavuje potreby, nárokuje si. A to aj napriek tomu, že riskuje stratu priazne dospelých (dospelí sa mračia a karhajú). Istým spôsobom je zaň možné deti obdivovať. Je to odvážna detská forma asertivity, ktorú určite nechcete utlmiť. Ale dobre je naučiť dieťa s ňou narábať. Pretože je otázka času, kedy táto svojbytnosť začne trápiť aj ich, keď budú diskvalifikované v tom, na čom im záleží: v prijatí dospelými a rovesníkmi, v príležitostiach na zábavu či učenie.

Foto by Jarmila Tomková

 

Rozhodne sa nesnažte potláčať akékoľvek emócie, lebo tu funguje princíp “tlakového hrnca” a nazbieraná energia potom nekontrolovane vybuchne alebo sa ukladá v tele formou psychosomatických ťažkostí – bolestí hlavy, bruška. Tiež tým dieťa môže zostať celkovo utlmené, uzavreté, vzrastá u neho úzkosť, znecitlivie na svoje potreby či hnev nasmeruje na druhých. Okrem toho nechceme dieťa viesť k výčitkám za jeho vlastné pocity, to by mohlo negatívne ovplyvniť ďalší vývin jeho osobnosti.

 

Dobehnúť divokú detskú emocionalitu nie je ľahké, je to veru nespútaný žrebec, a každé dieťa navyše emocionálne zreje jedinečným tempom a spôsobom (vývinové krivky a normy nachvíľu bokom). Na to, aby sa však medzi rovesníkmi a po nástupe do školy nemuseli kvôli neskroteným emóciám príliš trápiť, máme pár tipov pre rodičov:

 

  1. Pomôžte deťom rozlíšiť ich pocity tým, že ich zrkadlíte: “Ach áno, vidím, toto ťa veľmi zlostí. Hneváš sa, je to naozaj hrozné, ja viem.” Aby sa dieťa naučilo s niečim pracovať, musí to totiž vedieť najprv rozpoznať.
  2. Vnímajte nielen hnev a krik, ale aj to, čo dieťa tým hnevom komunikuje a dajte jasne najavo, že tomu rozumiete: “Najradšej by si sa ešte hral, aj keď už  musíme ísť.” Za každým hnevom je totiž niečo pre dieťa veľmi dôležité. Buďte k dieťaťu empatický.
  3. Umožnite dieťaťu vyjadriť hnev živelne, ale bezpečne a bez ubližovania: penovými mečmi a molitanovými špagetami, búchaním a kričaním do vankúša, lámanám papekov v lese, roztrhaním a pokrčením papiera, stláčaním a vytáčaním mokrého uteráka alebo handričky “Hnevka”, napísaním listu, hlasným spievaním v izbe, robením grimás, čmáraním, rýchlym kráčaním, behaním, nahratím hnevu na telefón a pod.
  4. Buďte v zvládaní hnevu spojencami. Chyťte jeho/jej pästičky vašimi rukami a spolu primerane silno buchnite do dreveného stola alebo do vankúša. Pridajte sa k dieťaťu a spolu buchnite molitanovou palicou. V tom pocíti uvoľnenie a aj Vaše prijatie a vľúdne vedenie.
  5. Naučte dieťa postupne mať vyjadrenie hnevu viac vo vlastných rukách. Nie kvôli tomu, aby ste nad ním dominovali, ale preto, aby sa nedostávalo do ťažkostí.

Nakreslite si s dieťaťom jeho hnev. Robí sa to často aj v detskej a rodinnej terapii. Aký je hnev? Akú má farbu? Aký je veľký? Kde ho cíti v tele, keď príde? Čo s ním/ňou robí? K čomu ho vedie? Čo robí hnev s jeho okolím? Čo s ním ideme robiť?

V tomto momente dievčatko u mňa v terapii povedalo, že sa jej za to kamarátky smejú, že vraj je “bábätko”, lebo kričí ako miminká. A že dostáva poznámky. Bola smutná, keď to hovorila. Aj jej mama bola smutná. Rozhodli sme sa, že to tak nenecháme. Vtedy sme terapeuticky pracovali aj využitím figúrok a pieskoviska. Dievčatko znázornilo, čo všetko s ňou jej hnev robí. Vybrala ako hnev figúrku Kraba-Krika, ktorý na ňu vždy akoby vyskočil spod kameňa a zaštipol sa do nej tak, že sa nedalo nič iné len hlasno kričať. Uznali sme, že tento Krab-Krik veru nemá móresy a škodí kade chodí. Dostali aj s mamou za úlohu zobrať toho kraba na týždeň k nim domov a vychovať ho tak, aby ich všetkých nepoštikal klepetami. Uznala som veľmi vážne, že budem zvedavá na to, ako sa im to podarí, lebo viem, že s takými Krabmi-Krikmi to veru nebýva ľahké. Preto nech obe na tom spolupracujú aj s mamkou. Uznala som, so všetkou vážnosťou, že s takými Krabmi-Krikmi to veru nebýva ľahké. Preto nech v tom 7-ročná hrdinka radšej nie je sama, bude dobre keď budú na tom obe s mamkou spolupracovať a hovoriť si, ako to ide.
A že reku viem čosi o tom, že to bude chcieť možno nejaký fígeľ…(tvárim sa pri tom napínavo a huncútsky ), vybrala som ako dôkaz kresby iného dievčatka, tiež prváčky, ktorú kedysi podobným spôsobom trápili Kriky, ale podarilo sa jej s nimi (aj vďaka pár sedeniam rodinnej terapie) zatočiť. Na pána Krika vtedy vymyslelo, že ho už nikdy nechce brať ich autom s rodičmi do školy, že musia posadiť pána Krika do osobitného auta, zahlásila, nech ich neotravuje (áno, mladá dáma mala záľubu v angličákoch  ). Inokedy zas hovorila, že Krika proste nechala v skrini zavretého doma, keď išli do školy. Zámerne vediem tieto kroniky krotenia ťažkostí, lebo deti milujú vidieť, že v tom nie sú samé. A že to napokon je možné zvládnuť.

S mladou dámou a jej mamkou sme sa rozlúčili všetci s dávkou dobrodružných vyhliadok, hravosti a nádeje. Krab hrkotal vo vrecku jej mikiny.

Ďalší týždeň prišli radostne, Dievčatko spokojné, podarilo sa jej nekričať, lebo vždy keď Krab-Krik vyliezal spod kameňa, dievčatko spozornelo, chcelo niečo vymyslieť. Nechcelo ho zabiť, ale nechcelo ani, aby im škodil. Preto ho vždy prikryla priesvitnou miskou. Presne mi to musela hneď do detailov ukázať: vždy odokryla misku, keď to prehrmelo, aby mohol Krab-Krik dýchať. Bola na toto riešenie hrdá, celá žiarila.

Naučila sa postupne rozlišovať, keď do nej vošli veľké emócie. Tým, že chcela na Kraba vymyslieť chyták, vždy musela trochu spozornieť, čo jej umožnilo mať od emócie mierny odstup. Mame hovorila, keď prišiel Krab, čo ju nazlostilo. Mohli byť teda v mrzutostiach spojenkyňami, namiesto predošlého karhania.

Hnev mohol byť detekovaný, vyjadrený, pomenovaný a spojil dieťa a rodiča formou, ktorá bola plne v súlade s detskou hravosťou a tvorivosťou. Hrdú krotiteľku Kraba-Krika už nevolajú “babätko”.

Dobehnúť divokú detskú emocionalitu nie je ľahké, navyše každé dieťa emocionálne zreje jedinečným tempom a spôsobom. Aby sa však medzi deťmi a po nástupe do školy nemuseli pre neskrotené emócie príliš trápiť, máme pár tipov aj pre rodičov, čítajte v článku:

Foto by Jarmila Tomková

 

 

Jarmila Tomková
Follow Jarmila Tomková:

psychologička, terapia a poradenstvo

Ako psychologička mám skúsenosti s prácou vo výskume zameranom na zdravý detský vývin aj s prácou psychologičky v prostredí škôl. V súčasnosti sa klientom venujem v terapeutickej praxi ViaSua.

Jarmila Tomková
Latest posts from