Baví ma na puberťákoch aj to, že sa s nimi dá seriózne diskutovať o všetkom možnom i nemožnom. Oni veľmi radi a najčastejšie debatujú o tom, akí sú dospelí hrozní, že retro veci (myslia tým našu hudbu, účesy, názory, filmy,…) sú fakt o ničom a dosť si užívajú, keď reagujeme (samozrejme, podľa nich úplne od veci a trápnym spôsobom) a vzniká interakcia, pri ktorej provokujú, ale napokon sa na tom rehoceme. Že veď oni budú pre svoje deti tiež takí trápni.
Naposledy nás doma najviac chytila debata o typoch výchovy. Rozoberali sme teórie helikoptérových (neustále sledujúcich), kosačkových (odstraňujúcich prekážky), lenivých (lenivých :)) rodičov. Výsledkom bolo, že okrem určovania dospelých, ktorí sú tieto typy, chvíle zamyslenia, či aj ich rodičia takí sú, baby vyhlásili, že my kosačkoví ani helikoptéroví rodičia nie sme. Zato Vilo prišiel na to, že oni sú kosačkoví súrodenci. Keď ide totiž tá naša čerstvo chodiaca Julka svojím spôsobom „práve vyliahnutý dinosaurík“ po byte, tak spratavajú všetky prekážky. Ja stále tvrdím, že ona nebude rozmaznaná od rodičov, ale súrodencov! Ešte že ich máme doma na striedačku s bývalými partnermi a vplyv kosačkových súrodencov nie je taký fatálny 🙂
Keď som zisťovala, že aký typ rodičov sme my, tak sa nám dostalo pocty, lebo že: “Ale v pohode…” Síce to bolo vyrieknuté maximálne ľahostajne, ale ja sa vytešujem. Totiž, z môjho pohľadu som lenivá kosačka. Na jednej strane ich nechám, nech si vybavujú veci sami (čo má za následok veľa vtipných príhod hlavne z MHD) a na druhej ma trápilo, keď sa im niečo nedarí a boli frustrovaní, tak som sa snažila im pomáhať a trochu tú cestu pred nimi čistiť.
Príhoda z čias, kedy som prestávala byť kosačkou: Amélia si zlomila električenku (áno, aj to sa dá), tak sme sa dohodli, že si to pekne-krásne pôjde sama vybaviť. Keďže sa to vybavuje iba na 1 mieste v Bratislave, iba u jednej jedinej tety a iba od 8,00-14,00 h, vyzeralo to byť na jednoznačnú rýchlu misiu. Pozrela si spoj električka-autobus, tvárila sa, že vie, kde to je a vyštartovala. Napísala som učiteľke, že príde až na druhú hodinu o 9,00 h. Do školy prišla pred obedom. Meškala slabé 3 hoďky :P. Nemôže za to úplne ona, autobus, ktorý mal mať konečnú pri Dopravnom podniku išiel do depa a Amélia cez celú Bratislavu v ňom (áno, čumela do mobilu a nevnímala svet, veď čakala, že na konečnej bude šofér vyháňať ľudí z autobusu). Potom zažila blúdenie v garážach Bratislavského podniku, volanie mi s plačom, že či neviem, kde je, lebo ona nevie atď, atď až do obeda 😀 Elektirčenku si vybavila, spoznala odľahlé časti Bratislavy, snáď sa poučila, že sa oplatí vnímať okolie… Čo sa mňa týka, veľmi uznávam heslo, ktoré sme mali v škole – Narnii, „Vedieme deti k samostatnosti a zodpovednosti” a taktiež, čo nám riaditeľ hneď po nástupe do svojej funkcie povedal: “Čo vedia urobiť deti, nerobí učiteľ, čo vie urobiť učiteľ, nerobí riaditeľ.” Tak to doma aplikujeme, popravde v tom veľmi pomohol Peťo, od kedy spolu žijeme, deti pomáhajú oveľa viac.
Priznávam, som helikoptéra pri sledovaní, či deti zjedli obed v škole, to viem byť veľmi nepríjemná dolietavá helikoptéra. Ale väčšinou sa snažím byť rodičom, ktorý dá deťom slobodu so zodpovednosťou. To, mám pocit, ich môže najlepšie pripraviť na reálny život…
