Stojí za všetkými našimi úspechmi – malými aj veľkými. Pri duševných ťažkostiach je to ten najväčší pomocník, ktorého sami vlastníme, ale častokrát ho nedokážeme použiť. Je ťažké púšťať sa do nepohodlia, ale ako som už v predošlých článkoch spomínala, najlepšia vec, čo môžeme urobiť, je skamarátiť sa s nepríjemnými pocitmi a nechať ich u nás „posedieť na návšteve“.
Pred desiatimi rokmi som si myslela, že lieky sú moja jediná možnosť. Smutné je, že nikto mi vtedy nič iné ani neponúkol. Mala som 18, nevedela som čo sa so mnou deje a verila som tomu, že lieky ma vyliečia a ja o pár mesiacov budem úplne v poriadku. Naozaj sa mi polepšilo, ale sem-tam sa vyskytol panický atak alebo úzkosť ako taká.
Dokonca som sa zmierila s tým, že lieky budem brať celý život. Vravela som si: „No a čo? Aj na iné diagnózy sa berú lieky celoživotne.“
POHODLNOSŤ A STRACH vystúpiť z komfortnej zóny – to som zakrývala za svojím sebavedomým názorom, že brať lieky celý život je v poriadku.
Vďaka psychoterapii som postupne, na etapy, tento svoj názor prevracala zhora- zdola. Nebolo to jednoduché a ani rýchle. Redukovať lieky nikdy nebolo priamo stanoveným cieľom. Ale išlo mi to hlavou pravidelne. Ono to totiž vôbec nie je len o tabletke. Je to o slobode. O odvahe „byť zraniteľným“ a čeliť tomu, čo príde.
Postupne získané poznatky o sebe a aj o úzkosti mi otvorili vrátka, o ktorých som ani nevedela, že vo mne existujú. Sú to práve vrátka odvahy. Nikdy by som ich nebola objavila, keby som nemala priestor o vlastných zážitkoch, strachoch, túžbach i úspechoch hovoriť s terapeutom a pozerať sa napokon na seba a svoje možnosti inak ako som bola od 18-tich rokov zvyknutá.
S podporou psychológa a taktiež psychiatra som sa pustila do znižovania.
Viete čo sa stalo?
Áno. Bolo mi horšie.
Na čas.
Keď prší, vezmeme si dáždnik, aby sme nezmokli. Ale aj keď ho máme, dážď nezastavíme, stále prší, len my sme v suchu. Aké pohodlné! Tak ako funguje dáždnik, fungujú aj lieky. Keď máme ťažkosti vezmeme si pilulku a cítime sa komfortne. No keď si ju nedáme, tak ťažkosti sú stále tam – také isté (alebo podobné) ako boli pred tým.
Jediná cesta ako sa uzdraviť je prijať nepríjemné pocity a nechať ich nech sa ohlásia, vykričia, nech sa vybúria.
Jediná cesta ako sa uzdraviť, je dovoliť si na nejaký čas cítiť sa zle.
Prijať nepríjemné pocity znamená usmiať sa na ne, povedať im: „je v poriadku, že ste tu“. No a čo že zmokneme? Nie je to uvoľňujúci pocit slobody? Nie sme z cukru, nerozpustíme sa a napokon – nemôže predsa pršať večne.
Nehovorím, že je zlé ak človek berie lieky, je to v mnohých prípadoch prvá pomoc – aj u mňa to tak bolo. Je však dôležité vedieť, že pod prikrývkou liekov stále vrú ťažkosti a chcú ísť von.
Pri každom znižovaní je to kus obrovskej práce a je to aj veľmi ťažké, akoby ste sa stále vracali na to isté miesto, ste frustrovaní, máte pocit že to tu už bude navždy. Ale ste tam preto, lebo je to
proces postupného eliminovania a prerábania vzorca STRACHU na vzorec ‚“NO A ČO?!“
Až tým sa oslobodíte.
Všetky nepríjemné pocity a strachy si potrebujete odžiť s novým postojom k nim – prijatím ich existencie a pokračovaním vo svojom živote tak, ako ste to robili predtým, než prišli.
Nástroj na uzdravenie neprichádza v zázračných pilulkách, nástroj na uzdravenie je v každom z nás – chce to len štipku odvahy! A otvorenosti nechať sa pri tom sprevádzať.
