Aj vám sa stane, že z času na čas ale zato dlhodobo vás napadá životný príbeh niekoho, kto Vás čímsi inšpiruje? Mne sa také deje napríklad s Gwerkovcami.
Odkedy som išla asi pred piatimi rokmi Ulicou A. Gwerkovej – Göllnerovej v Banskej Štiavnici, vtedy už fungovala bratislavská kapela Gwerkova, a mňa veľmi upútalo, čo som si na pamätnej tabuli o Alžbete Gwerkovej v Štiavnickej ulici náhodou prečítala. V medzivojnovom období vyštudovala češtinu a maďarčinu v Prahe, študovala však aj Sorbonne v Paríži a v Kluži, učila na východe Slovenska a v Banskej Štiavnici. Vtedy ešte status učiteľa bol značne cenený. Bola to priekopníčka modernej slovenskej hungaristiky, vzdelaná ženu veru, vedecky pracovala aj v oblasti historiografie, venovala sa obdobiu starších slovenských dejín, až do vojny bola členkou redakčného kruhu Prúdov, literárneho časopisu Služba. Čo ma na nej zaujalo najviac, aká to bola zanietená feministka, aktivistka a funkcionárka ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka, v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Veľká, múdra žena s túžbou po poznaní a s bohatou dynamickou dušou, tak si ju predstavujem, Alžbetu.
Ale keď chceme vnímať život komplexne, nemožno zostať len tam. Vidím ju v mojich znovuobjavujúcich sa predstavách viac s jej mužom než ako ako samostatne fungujúcu silnú ženu. Pravdepodobne nežila len zo svojich spoločensky hodnotných vízií. Alžbeta sa vydala za Edmunda Gwerka. A to Vám bol tiež múdry a sčítaný muž s bohatou dušou so zmyslom pre krásno, umelcom. Azda preto si učarovali. To musel byť pár!
Odvážna Alžbeta, takej žene by neimponoval hocijaký gazda. Edmund bol maliar, stážoval vo Viedni, v Mníchove, v Berlíne, v Paríži, v Ríme a vo Florencii. Bol veľmi vzdelaný a sčítaný človek, celý život sa venoval rozširovaniu svojich vedomostí. Hovoril plynulo štyrmi jazykmi, zaujímal sa aj o filozofiu a hudbu, blízke mu bolo učenie buddhizmu. Bol v protifašistickom hnutí aj v prípravách SNP. Myslím, že aj mňa by zaujal. V medzivojnovom období žili už spolu s Alžbetou v Bratislave a od 1938 v Banskej Štiavnici. Edmund najradšej maľoval Sitno (ako aj môj starý otec a teraz mamina, naša rodina pochádza z Banskej Štiavnice). Videla som jeho výstavu v Galérii Nedbalka, vnútorne aj navonok som sa usmievala pri jeho obrazoch. Nevtieravo krásne, cítiť v nich tú sympatiu s budhizmom aj úctu k prírode a k životu jednoducheho človeka.
Keby som žila v tej dobe, rada by som sa stretla s Gwerkovcami, kdesi u nich na priedomí, popíjali by sme kávu a debatovali obklopení ich obrazmi plnými vnútornej energie, ktorá vidí za horizont vtedajších obmedzení, má túžbu ich prekonať. Nielen túžbu, robí aj činy. Predstavte si ten pár, aká energia z nich asi šla. Možno trochu romatizujem, ale to nie je teraz podstatné, lebo podstatné je, že medzi nami bolo, a stále je, mnoho ľudí, ktorých vnútorná sila a činy nech sú inšpiráciou druhým.
Nežijeme v tej dobe. A hádam dobre tomu tak. Neviem, či a ako by sa mi sedelo s Gwekovcami na ich priedomí v Banskej štiavnici v roku 1940.
Alžbeta Göllnerová-Gwerková bola totiž židovka.
Alžbeta Göllnerová-Gwerková bola 10. novembra 1944 zatknutá nacistami v Banskej Bystrici a popravená s ďalšími väzňami ranou do tyla v protitankových zákopoch pri Banskej Bystrici pri masakri v Kremničke.
Ako bolo možné nenávidieť Alžbetu len preto, že bola židovka?! Ako je možné nenávidieť kohokoľvek pre jeho pôvod?
Buďme k sebe prosím tolerantní.
