“Nesieme svoje bremená, pred nami leží cesta, po ktorej kráčame, a túžba po dobre a šťastí nás privádza cez množstvo problémov a omylov až k pokoju, ktorý je skutočným nebeským mestom.”
To je úryvok z knihy Louisy May Alcottovej – Malé ženy, ktorú práve čítam. Veľa úžasných myšlienok, ale mňa zajala práve táto. Dve dievčatá sa hrali na pútnikov a tak im mamka na chrbát zaviazala batôžky, ktoré predstavovali bremeno pútnika, klobúk a palicu. Sestry dostali za úlohu prejsť po dome cez rôzne prekážky, od pivnice až po povalu, kde sa nachádzalo „Nebeské mesto“, v ktorom ich čakalo … teplé kakao a koláčik.
V tejto milej detskej hre sa nájde snáď každý, pretože každý z nás si nesie svoje bremeno. Pre mňa je tým životným bremenom úzkosť, ktorá ma dlhšie sprevádza, ale s ktorou som sa časom vďaka terapii vytvorila celkom dobrý vzťah. Dokážem aj s ňou v batôžku kráčať všade tam, kde chcem a potrebujem. Už mi nebráni robiť veci. Dohodli sme sa, že mi to umožní, keď sa ju nebudem snažiť stále vyháňať.
No sú chvíle, keď sa pýtam: „Prečo ja? Chcem byť šťastná a bez akýchkoľvek zlých pocitov“.
No sú chvíle, keď sa pýtam: „Prečo ja? Chcem byť šťastná a bez akýchkoľvek zlých pocitov“.
A kto by nechcel?
No ako sme na to prišli s mojou terapeutkou, život nie je nonstop jasné nebo. Je prirodzené, že tam prídu aj oblaky, niekedy z nich aj búrka. No oblaky sa stále posúvajú, menia sa a zas aj odídu. Bojovať s oblakmi nemá veľmi význam. Môžme ich tam nechať a žiť si svoj život.
No ako sme na to prišli s mojou terapeutkou, život nie je nonstop jasné nebo. Je prirodzené, že tam prídu aj oblaky, niekedy z nich aj búrka. No oblaky sa stále posúvajú, menia sa a zas aj odídu. Bojovať s oblakmi nemá veľmi význam. Môžme ich tam nechať a žiť si svoj život.
Aj malé ženy v knihe, ktorú čítam, sa občas posťažovali na svoje „bremená“. Nakoniec ale dospeli k záveru, že najlepší spôsob, ako preniesť bremeno na povalu k teplému kakau, je prijať ťažobu batoha na chrbte a kráčať ďalej.
Len tak si človek dokáže všímať aj ostatné veci, okrem ťažkého batoha na chrbte. A tie ostatné veci môžu byť pekné a príjemné a naše bremeno sa stane ľahším 🙂
Presne ako v našom príbehu “..myslím, že ak sa tento batoh naučím nosiť bez toho, aby som sa sťažovala, napokon ho aj úplne stratím alebo sa stane takým ľahkým, že ho ani nebudem cítiť.”
