SME TÝM, ČO O SEBE HOVORÍME ČI POČÚVAME

Každá z adoptívnych či pestúnskych rodín má svoj originálny príbeh.  Niekedy prídete s ním ku mne a rozprávate mi  ho. Rozprávate o tom ako ste sa rozhodli ísť do toho, aké prekážky ste zdolali, aby ste vykročili na cestu vzťahu s pôvodne cudzím dieťaťom. Často sa vo vašom príbehu opakuje aké to je ťažké (krádeže, klamstvá, agresia, sebapoškodzovanie, nerovnomernosti a zaostávania vo vývine) a ako dochádzajú sily (a trpezlivosť).
familypic

Niekedy si povzdychnete ako málo pochopenia máte od svojho okolia, učiteľov, susedov, sociálnych pracovníkov, lekárov…možno aj odo mňa alebo mne podobných…

V mojej práci sa denne rozprávam s ľuďmi. V minulosti som si rozšírila moje klasické akademické vzdelanie v sociálnej práci o vzdelanie v oblasti rôznych (psycho)terapeutických prístupov: jedným z nich je tzv. naratívny prístup. Ak vás zaujme, verím, že si k nemu prečítate viac. 

Pokúsim sa teraz o reflexiu môjho nedávneho rozhovoru s klientmi (pestúnskou rodinou). A pokúsim sa do tohto môjho popisu prepašovať naratívny prístup premýšľania. Kiež by vám chutil, milí rodičia☺.

Keď som vtedy a tam počúvala ten príbeh zo stredného Slovenska, uvedomila som si, že tam, kde tí rodičia hovorili o ťažkostiach a zúfalstve, ja som počula túžbu nevzdať sa a túžbu žiť naplnený život, (roz)dať  v dennom živote lásku a opatriť bezbranných a zranených, ktorých prijali do svojho srdca.

Keď rodičia hovorili o opakovaných konfliktoch rodičov s učiteľmi, vynáral sa mi obraz o húževnatých ľuďoch, ktorí sa postavia za prijaté dieťa, nech sa deje čokoľvek, pretože  to nie sú dva príbehy (detský a dospelácky), ale jeden príbeh rodiny alebo príbeh úplného prijatia. A oni sú presvedčení, že majú právo žiť spolu šťastný príbeh.

Keď som vtedy počúvala  ten príbeh, uvedomila som si že takéto príbehy počúvam už mnoho rokov a vôbec ale vôbec sa mi nezunovali…

Je mi ľúto, ak adoptívni a pestúnski rodičia vnímajú seba pri výchovných ťažkostiach či konfliktoch s okolím ako tých, čo prehrávajú alebo ako bezmocných a málo kompetentných. Ja vás vidím ako tých, ktorí žijú poctivo a naplno svoj život, pre ktorý sa rozhodli.

Vy hovoríte, že ste na dne a ja vás vidím, že ste hlboko – až na koreni života – tam, kde vyviera bolesť i nádej a odkiaľ sa najlepšie odráža.

Ďakujem, že ste.

PS: Ide z vás obrovská životná sila

Viac o naratívnej terapii si môžete prečítať napríklad tu alebo pokojne aj inde ☺.

Článok autorky Danky Žilinčíkovej bol uverejnený v časopise Nebyť sám (3)2017, dvojmesačníku o náhradnom rodičovstve, ktorý vydáva Asociácia náhradných rodín.

Follow Dana Žilinčíková:

Sociálna poradkyňa, terapeutka, koučka a lektorka