(dvojpríbeh by Martina Marečáková Machovská)
Dnes Vám prinášam #dvojpríbeh písaný v závere terapeutických sedení s Kristínkou. Veľmi ma potešilo, že mala chuť podeliť sa s nami všetkými o svoj príbeh: ako dospela k rozhodnutiu vyhľadať pomoc; čo bolo to čo jej otravovalo život; aké to počas spoločných konzultácii pre ňu bolo; čo konkrétne jej pomohlo a ako sa jej to celé nakoniec podarilo zvládnuť. Druhá časť dvojpríbehu je môj pohľad na to, čoho som bola „svedkom“ na Kristínkinej ceste, ako opäť pevne uchytila svoj život do vlastných rúk.
Príbeh z pohľadu Kristíny
- Prečo vyhľadala pomoc?
Už istý čas, presnejšie viac než tri roky, som tápala a blúdila vo svojom živote a nevedela som nabrať správny smer. Išlo viac menej o jedno konkrétne rozhodnutie, ktoré som nebola schopná urobiť a nedokázala som si, pod vplyvom viacerých okolností, vybrať, ktorý smer je ten správny. Upadala som do veľkej neistoty a pochybovala som o všetkom, čo som v živote urobila a dosiahla. Vzhľadom na to, že žijem v zahraničí bez rodiny, cítila som sa aj veľmi sama a pri príležitostných rozhovoroch s rodinou a priateľmi som ich nechcela neustále zaťažovať mojimi problémami. Po takom dlhom čase sa mi už situácia zdala neúnosná. Bola som frustrovaná sama zo seba, nešťastná a upadala som stále viac. Väčšinu toho som dusila v sebe a neprichádzala som k ničomu reálnemu, čo by mi pomohlo. Dospelo to do takého štádia, že som nemala motiváciu, bola som ako zvädnutá, cítila som sa sama a nemala som chuť sa do ničoho púšťať. Bola som ako bez života, častokrát podráždená a nervózna. Nad vyhľadaním psychológa, terapeuta, som uvažovala už dlhšie, ale vyhľadala som ho až keď mi už bolo naozaj zle a nevidela som iné východisko. Teraz viem, že čím skôr sa človek obráti na profesionála, tým lepšie. Ja som vyčkávala veľmi dlho, ale vždy lepšie neskoro ako nikdy.
- Aká bola naša spoločná cesta?
Úprimne, bola príjemná. Boli aj ťažké momenty, ale neskutočne sa mi uľavilo, keď som zo seba dostala to všetko, čo som tam roky dusila a z druhej strany, od Martinky, prišlo pochopenie a podpora. Pred začatím terapie som vôbec netušila, ako bude prebiehať, mala som rôzne predstavy, ale žiadnu reálnu skúsenosť, takže som čakala všetko možné, od cvičení vystavovaním sa nepríjemným situáciám (aby som sa s nimi naučila bojovať) až po diagnostikovanie nejakej vážnejšej poruchy :). Nakoniec sa nič z toho neudialo a z terapie sa vykľuli príjemné posedenia, na ktorých som zo seba dostávala von to, čo ma ubíjalo. Martinka mi ukázala, že som veľakrát mala veľmi skreslené predstavy sama o sebe, a že som si nedôverovala dostatočne na to aby som počúvala samú seba a svoje vnútro. Sama som objavovala svoju cestu, Martinka nado mnou akoby držala stráž ak by som spadla niekam do priekopy, ale nechala ma objavovať a skúmať, preverovať, vyhodnocovať a sama nachádzať odpovede na vlastné otázky.
- Čo bolo pre ňu užitočné, čo jej pomáhalo?
Veľmi mi pomáhalo, že ma vypočul niekto nestranný a pritom profesionál. Pomáhalo mi vyrozprávať sa. Po vyslovení toho, čo som si miliónkrát prehadzovala len vo svojom vnútri, som sa na problém pozerala úplne inak. Aj slzy boli, aj tie pomáhali a dotvorili úprimnosť vzťahu s Martinkou ako terapeutkou. Nadobudla som k nej veľkú dôveru. Tiež som sa naučila znovu akceptovať to, že v živote potrebujeme na niektoré veci čas, prejsť určitý proces a nie všetko sa dá siliť a hnať a je úplne v poriadku ísť trochu pomalšie alebo teda tak, ako to komu vyhovuje. Nehľadieť na iných ako to robia, robiť to tak ako je mne blízke.
- Ako to celé zvládla a ako sa teraz má?
Proces terapie bol miestami aj bolestivý, ale tá bolesť bola očisťujúca a potrebná. Mnohokrát držíme svoje najskrytejšie myšlienky vo vnútri a je pochopiteľné, že nie všetko dokážeme rozobrať s rodinou či priateľmi, prípadne nie všetci tú možnosť máme. A na to je skvelé mať možnosť vyrozprávať sa niekomu nezávislému, kto nás nesúdi, ale kto nám pomôže pochopiť samých seba a pomôže nám nájsť rovnováhu a vlastnú hodnotu. Aj s vzostupmi, opätovnými pádmi a znovu vzostupmi. Ja sama ešte nie som úplne na konci, avšak na správnej ceste a so záchytnými bodmi aby som sa nestratila. Veľmi si vážim Martinkinu dôveru vo mňa. Terapia mi dodala viac sebadôvery, naučila ma mať sa rada viac taká aká som, dôverovať svojmu vnútru, intuícii, pocitom a ísť svojou cestou, tou, ktorá cítim, že je správna. Som na jej začiatku a verím tak rýchlo z nej nezídem. Takže, mám sa dobre, stále napredujem a držím sa toho, čo mi káže vnútro.
(Kristína)
Príbeh z pohľadu terapeutky Martiny
- Prečo vyhľadala pomoc?
S Kristínkou sme sa stretli v septembri minulého roka za nie celkom štandardných podmienok. Delili nás tisícky kilometrov, keďže žije v zahraničí. Naše spoločné rozhovory prebiehali cez Skype. Kristínka bola v tom čase už neochvejne rozhodnutá čeliť svojim ťažkostiam, ktoré jej vstúpili do života. Cítila sa „stratená v živote“ a nevedela si rady s „Neistotou“, ktorá jej odoberala energiu a snažila sa jej nahovoriť rôzne nelichotivé veci. Takisto čelila akejsi ťarche, ktorá súvisela so životným rozhodnutím, ktoré potrebovala na svojej ceste učiniť.
- Aká bola naša spoločná cesta?
Počas všetkých našich rozhovorov som nepochybovala o tom, že som mala možnosť spoznať výnimočnú a silnú mladú ženu. Kristínka sa napriek všetkým prekážkam, s ktorými sa musí počas svojho života pasovať, nesťažuje a nenarieka nad svojim životom, ale neustále v sebe hľadá silu čeliť tomu čo má pred sebou. Snaží sa pre seba vybojovať život po akom jej srdce túži. Je odvážna a zároveň veľmi skromná. Dobro a láska k ľuďom doslova srší z každého jej vyjadrenia. Počas všetkých našich stretnutí, aj v období medzi stretnutiami, usilovne pracovala na zmenách a bojovala s „Neistou“, ktorá sa jej snažila znepríjemniť každý malý úspech a snažila sa jej úsilie prekaziť. Jej vytrvalosť a úsilie prinášalo vytúžené ovocie. Kristínka sa doslova menila pred mojimi očami. Och, koľkokrát som mala chuť vyskočiť zo stoličky, silno zatlieskať a potriasť jej s uznaním rukou! Počas našej cesty sme sa zhodli na tom, že máme obe pocit, akoby sme hľadali cestu von z akéhosi bludiska. Stalo sa nám, že sme nevedeli ktorou cestou sa vydať, či ideme smerom k východu alebo k slepej uličke. S úprimnou dôverou som sa po celý čas nechala viesť Kristínkou. Užívala si dobrodružstvo jednotlivých cestičiek, po ktorých sme sa spoločne túlali. Ja som ani na okamih nemala pochybnosti o tom, že Kristínka pozná smer a bezpečne nás privedie kam potrebuje. Rada spomínam aj na názov knihy, ktorý Kristínka vymyslela pre svoj životný príbeh: „Ako som prišla na to, čo chcem“. Kniha by podľa Kristínky rozprávala príbeh o tom, že „v živote je potrebné prejsť istým vývojom, aby človek mohol nájsť samého seba.“
- Čo bolo pre ňu užitočné, čo jej pomáhalo?
Z tej „mojej strany“, či uhla pohľadu, som vnímala, že Kristínke pomáha najmä rozprávať svoj životný príbeh nahlas. Keď boli jej myšlienky odrazu ozvučené, nadobúdali iný rozmer. Naozaj stačilo byť citlivou spoločníčkou, ktorá ju sprevádza na jej ceste, zaujímať sa, byť vnímavou. Rada som jej taktiež pripomínala veci, ktoré jej v čase jej trápenia unikali. Pomáhajúce bolo taktiež to, že Kristínka má vybudovanú obrovskú sieť podporovateľov, ktorých stačilo len pomenovať a pripomenúť si ich. Počas našej cesty, keď jej trápenie ustupovalo do pozadia, sa každým stretnutím vynárali nové a nové zdroje, ktoré v sebe nachádzala. Určite nemôžem opomenúť neochvejnú motiváciu k zmene, ktorú Kristínka po celý čas mala a ktorá bola nám obom hnacím motorom.
- Ako to celé zvládla a ako sa teraz má?
Kristínka svoj prerod zvládla s úplnou gráciou. Napriek rôznym zákutiam a slepým uličkám, na ktoré sme občas natrafili, šla stále za svojim cieľom. V súčasnosti je na ceste von z bludiska, po ktorej už kráča sama a so vztýčenou hlavou. „Neistotu“, ktorá ju z času na čas po ceste sprevádza, už nevníma ako niečo čo ju zrazí na kolená, ale ako súčasť svojho života, vie ako ju vypočuť, a taktiež ako umlčať keď treba. Najväčšiu radosť mám z toho, že Kristínka už opäť počuje svoj vnútorný hlas, ktorý jej slúži na jej cestách ako kompas, ktorý jej udáva smer, vďaka nemu už vie čo chce a za čím v živote smeruje. Ďakujem Kristínke za to, že som na krátky kúsok z jej cesty mohla byť na tej ceste s ňou a za to, že sa pre mňa stala inšpiráciou.
Vďaka Kristínka, že som sa mala možnosť od Vás naučiť niečo viac o ľudskosti a to, ako ostať verným tomu, v čo človek verí… Držím Vám na Vašej výnimočnej ceste palce!
(Martina Maečáková Machovská)
