Príbeh z pohľadu Elizabeth (23 rokov)
Prečo vyhľadala pomoc?
Dlho som si myslela, že ani nemám také problémy, aby som vyhľadala pomoc odborníka. Myslela som si, že to vyriešim sama, ale ono sa to akosi stále kopilo a ja som sa začala motať v kruhu sebaľútosti. Prestala som vidieť nejaký svetlý bod. Bohužiaľ, nemala som veľmi dobrú skúsenosť s mojou prvou terapeutkou, pár rokov dozadu, preto som pomoc dlhšie odkladala a myslela si, že to zvládnem sama. Až po jednom nepeknom záchvate som si povedala, že to takto ďalej nemôže ísť a musím nájsť pomoc nezainteresovanej osoby, ktorá mi pomôže a vďaka, že som narazila na moju terapeutku Martinku, s ktorou bolo každé sedenie príjemné aj pri ťažších témach.
Aká ťažkosť jej vstúpila do života? S čím si to nevedela rady?
Moje ťažkosti sa zhŕňali už od detstva a pokračovali až do dospelosti, ale príchodom pandémie to vďaka izolácií, strachu a mnohého iného začalo „kypieť“ 😀 Mojim hlavným problémom, s ktorým som išla do terapie, bolo emociálne zajedanie, ktoré sa v čase pandémie veľmi zhoršilo. S tým spojené problémy so sebaláskou, prijatím samej seba,
sebaľútosť a problémy v kamarátstvach.
Aká bola naša spoločná cesta?
Viem, že som mala pred prvým sedením zmiešané pocity, pretože som nemala úplne najlepšiu skúsenosť s terapiou. Po prvých dvoch sedeniach som vedela, že to bude fajn a, že som našla niekoho kto mi vyhovuje na zverovanie problémov. Naša spoločná cesta bola veľmi príjemná a rada na ňu spomínam. Na každé sedenie som sa tešila a bola som rada keď som sa mohla Martine pochváliť mojimi úspechmi. Ťažšie témy sme rozoberali postupne, tak aby toho nebolo na mňa moc, čo bolo super.
Čo bolo pre ňu užitočné, čo jej pomáhalo?
Užitočné pre mňa určite bolo uvedomiť si, prečo som niektoré veci robila a čo môžem robiť preto, aby sa už neopakovali, keďže mi nevyhovovali. Konečne som sa začala zamýšľať nad svojimi pocitmi, ako a prečo sa to deje a ako sa po určitých situáciách cítim. So zajedaním mi pomohlo, že som si uvedomila, že som bola napr. nahnevaná na niekoho, nepovedala som mu to a utešila som sa čokoládou. Uvedomenie si, že som dávala svoju energiu a čas osobe, ktorá o to nestála, bol veľký AHA moment. Pomáhalo mi sa vždy zamyslieť po terapii na veci, ktoré sme preberali a trocha si ich rozobrať.
Ako to celé zvládla a ako sa teraz má?
Osobne si myslím, že som to zvládla veľmi dobre. Ja som išla do terapie s tým, že chcem zmeniť to, čo sa mi deje a myslím, že som na veľmi dobrej ceste. Prišli sme na mechanizmy, ktoré mi pomôžu ak sa znova objavia problémy a začne sa to na mňa znova pomaly sypať a ak by to nepomáhalo viem, že sa terapeutke môžem ozvať. A prišla som na to, že základom akéhokoľvek vzťahu je komunikácia, či už ide o partnerský, kamarátsky či súrodenecky vzťah, podstatné je, aby sme si vedeli problémy prediskutovať a nedržať ich v sebe.
Ako by nazvala svoj príbeh víťazstva nad svojou ťažkosťou?
Asi by som ho nazvala „Znovuzrodenie“. Ja som skoro celý svoj život bojovala sama so sebou, nebola som sama sebou, každému som sa prispôsobovala a na seba zabúdala. A to sa pomaly, ale určite mení a ja dávam prednosť sebe a svojim pocitom. A našu terapiu sme začali na moje narodeniny takže je to skoro aj naozaj také znovuzrodenie.
Čo by poradila iným, ktorí tiež čelia nejakej ťažkosti?
Prosím, ak máte ťažkosti, máte pocit, že je celý svet proti Vám a nič nedáva zmysel, tak verte tomu, že bude lepšie a je tu niekto kto Vám pomôže. Nemusíte byť na svoje problémy sami. Vo dvoch sa to ťahá lepšie a keď človek vysloví svoje problémy nahlas, je jeden krok napred, aby mohol na nich pracovať. Každému kto sa na to odhodlá, držím palce v „boji so svojimi ťažkosťami“.
Príbeh z pohľadu terapeutky
Mám za sebou jednu dobrodružnú a nezabudnuteľnú výpravu. V prvom rade, chcem poďakovať Elizabeth za to, že ma na ňu prizvala a že som sa vďaka nej mohla pozrieť na miesta, kde by som sa inak nedostala… Od začiatku mi Elizabeth bola príjemnou spoločníčkou a každá jedna výprava bola sprevádzaná jej nákazlivým smiechom.
Aká ťažkosť jej vstúpila do života? Aká bola naša spoločná cesta?
V začiatkoch našej výpravy sme sa len spoločne s Elizabeth rozhliadali, ktorým smerom sa vôbec vybrať. Napriek tomu, že ani jedna z nás netušila, kde je cieľ našej spoločnej cesty, kedy a ako sa k nemu dostaneme, naše kroky neboli vôbec sprevádzané neistotou. Skôr naopak. Po celý čas som vnímala, že nám je obom hnacím motorom práve tá zvedavosť a dobrodružstvo z neznáma.
Pri našom treťom spoločnom „kráčaní“ sme natrafili na ťažkosť, ktorú si Elizabeth podľa jej slov, nesie v batohu naprieč svojim životom, už nejaký čas- „Zajedanie“. Odrazu nám na našej ceste teda pribudol nový, vôbec nie sympatický spoločník. Putoval s nami hodnú chvíľu. Elizabeth sa dokonca podarilo kresbou vyjadriť aj jeho podobu. To nám obom veľmi pomohlo pozrieť sa na to, s kým to vlastne máme dočinenia. Strach z neznáma, ktorý bol jeho verným „parťákom“, bol tak z dňa na deň menší. Ako sme kráčali ďalej, natrafili sme na ďalšie a ďalšie „záťaže“, ktoré nám pribúdali do batohu, a ktoré nebolo veru vôbec ľahké niesť. Našťastie sme tam na to boli dve a mohli sme si tento „batoh“ striedať, alebo sa o tú záťaž podeliť. Po mnohých poctivo odkráčaných kilometrov sme si obe odrazu uvedomili, že nášmu nesympatickému spoločníkovi- Zajedaniu už odrazu nestačia sily, už s nami nedokáže držať krok, zaostáva, až sme sa ho napokon aj na niekoľko ďalších kilometrov úplne striasli. Z času na čas nás síce opäť dobehol, ale nezdržal sa na dlho. Odrazu prestal byť pre nás podstatný. Skrátka len bol alebo nebol.
Čo bolo pre ňu užitočné, čo jej pomáhalo?
Najsilnejšou Elizabetinou výbavou na ceste bol jednoznačne jej pocit, že je práve „tam, kde má byť“- na ceste svojho sebapoznania a že sa na túto cestu vydala z vlastného presvedčenia, pretože sa rozhodla zmeniť to, čo jej v živote berie slobodu. To nám obom nedávalo žiadnu šancu naše „kráčanie“ vzdať. Nápomocné boli aj jednotlivé „zastávky“ na našej ceste, ktoré nás čo to naučili – zastávka s názvom: „čo by na to povedalo moje mladšie ja“, „očakávania- koho vlastné sú“, „kto som a za čím to idem“, „vopred odsúdené na neúspech“ , „čo je na tom vlastne to dôležité“, „kto je podporovateľom môjho príbehu“ a mnoho ďalších.
Mala som možnosť pozorovať ako bola Elizabeth, po každej ďalšej a ďalšej výprave, viac presvedčená o tom, že už dokáže v mnohých situáciách vziať veci do svojich rúk. Napriek tomu, že naše výhľady boli ešte stále zastreté „rôznym porastom“, cez ktorý sme sa museli veľakrát doslova predierať, ona už smer, ktorým sa vydať, videla čoraz jasnejšie. Nezáležalo na tom, nakoľko ju predošlá výprava vyčerpala, ani na tom, že niekedy sme sa museli vrátiť hodný kus cesty späť, alebo sa popasovať s nejakou náročnou prekážkou na našej ceste. Čim ťažšia výprava, akoby, tým väčšia transformácia u Elizabeth.
Keď sa človek vyberie na cestu, ktorú možno dlho odkladal, také putovanie Vám chce častokrát odvahu, nemusí byť vôbec ľahkým. Človek odrazu na tej ceste môže byť konfrontovaný rôznymi pocitmi či čeliť rôznym skúsenostiam. Necíti sa pri tom vždy ľahko, dokonca mu niekedy môže dochádzať dych, môže mať pocit, že stojí na mieste, stratí sa, občas nevidí svetlo na konci tunela a nevie či mu budú stačiť sily. Elizabetin príbeh je pre mňa teda príbehom odvahy a neskutočného odhodlania – zistiť kým je a „byť sama sebou“.
