ČLOVEK MÁ MOŽNOSŤ DO KLAUNA DORÁSŤ

Dorásť do klauna? A to je dokonca výzvou? Tiež som tomu spočiatku nerozumela a o to viac som bola zvedavá na to, akáže to filozofia sa pre niekoho skrýva za tým, čo si zbežne pamätám z detstva ako niečo čudesne smiešne.

Marián je tridsaťročný muž, pochádzajúci z Bratislavy, kde žije s jeho priateľkou. Je majiteľom obľúbenej čajovne v centre Starého mesta. Popri svojej práci, ktorú robí s láskou a naplno, čo oceňujú aj jeho zákazníci, sa venuje aj tvorivej práci vo viacerých oblastiach umenia, interakcii s publikom. Rád chodí na hory, čo je práve priestor, kde som mala možnosť Maja lepšie spoznať ja, hlasno si s ním zaspievať počas cesty lesom a dozvedieť sa viac okrem iného aj o tom, čo vedie mladého úspešného človeka k tomu, aby robil klauna. Prekvapovalo ma, čo a aj ako o tom Marián hovoril. Teším sa tomu, že prijal moje pozvanie na rozhovor. 

Mohol by si, prosím Ťa, objasniť,čo Ťa viedlo k rozhodnutiu venovať sa predstaveniam klauna?

Najprv musím povedať, že aj keď som v klaunovi našiel to najkrajšie čomu sa môžem venovať, momentálne sa tejto stránke svojej osobnosti venujem minimálne. Vlastne zatiaľ som ku nej iba pričuchol. Klaun mi do života prišiel skôr zvnútra. Asi je to míľnik na ceste sebapoznávania, ktorému som sa snažil venovať väčšiu pozornosť, teda aj aktívnym vzdelávaním pod vedením mojej učiteľky. Dôležitosť klauna je pre mňa v tom, že sa na scéne objavil v období, kedy som bol najbližšie k sebe samému.

Ako sa takéto ‚byť bližšie k sebe samému‘ u Teba prejavuje- napr. v správaní s inými ľuďmi?

V to obdobie som si dopriaval viac slobody- nastavil som si život tak, aby som mal najviac priestoru tvorivé vyjadrenie. Pamätám sa, že som vtedy pocítil niečo ako chuť dať niečo zo seba svetu.  Ako odtlačok, ktorý môžem nechať vo svete ľuďom práve svojim vlastným kontaktom s nimi. Dokonca v tom období som to nepociťoval ako možnosť, ale pre mňa akoby nevyhnutnosť. Postupne som dokončil svoju zbierku poézie s názvom Cesta do neznáma, vyšla pod pseudonymom Murko Miuch. Zoznámil som sa s umelcami Jančim Glembom a Andrejkou Tkáčovou, ktorí stáli pri krste mojej knihy. Spoločne s nimi som sa našiel aj v speve. Dovtedy som sa nikdy spevu nevenoval, objavil som aké oslobodzujúce je hľadať sa v hlasovom prejave a v tom hľadaní spievať ako amatér priamo pre publikum. A teda nespieval som úplne zle (smiech). To, že tieto osobné momenty vznikali spoločne s obecenstvom, umožňovalo druhým si z toho rozmeru niečo odniesť.

Toto znie trochu abstraktne, môžeš to ilustrovať nejakým konkrétnym príkladom?

Tak napríklad v tomto období to popri literárnej a hudobnej tvorbe vyvrcholilo klaunovaním. Pýtala si sa, ako vošiel klaun do môjho života. Dá sa povedať, že doň nevošiel, bol v mojom živote dávno predtým, len som ten rozmer v sebe objavil.  Vlastne som do toho klauna dorástol.

Tak tomuto celkom nerozumiem, môžeš prosím Ťa vysvetliť, ako môže človek dorásť do klauna???

Na klauna sa možno pozerať detskými očami, ale jeho koncept je niečím ako kultúrnou či sociálnou rolou, archetypom. Vychádzajúc napríklad aj z jungiánskej psychológie, boli archetypy ponímané viac fenomenologicky- ako méty, ktoré človek môže a nemusí dorásť. Majú v rôznych obdobiach inú živosť, dôležitosť. Jung to vykresľoval ako obrazy, v smere ktorých možno nasmerovať energiu, aby v procese ich napĺňania človek zrel k istej kvalite vo svojej identite a postupne k väčšej celistvosti. Ja som v tej dobe rozpoznal dôležitosť tohto rozmeru pre mňa osobne.

  

  „To, aby boli emócie prežívané, a to bdelo-

aby s nimi človek vedel vedome narábať- 

je azda to, k čomu je možno postupne zrieť.“

 

 

 

 

 

Čo je teda tou kvalitou, ktorú klaun predstavuje?

Klaun predstavuje možnosť prežiť celé spektrum vlastnej emocionality, dovoliť si prežiť všetky jej aspekty, žiadny nepotlačovať. Ide však o povahu emocionality, ktorá nad človekom nedominuje.

To, aby boli emócie prežívané, a to bdelo- aby s nimi človek vedel vedome narábať-  je azda to, k čomu je možno postupne zrieť.

Tento aspekt zároveň vyvažuje racionalitu, často doplnkovo prezentovanú archetypom kráľa. Oba tieto póly sú dôležité, nevylučujú sa. Racionalita bez emocionality a naopak sú však vždy nevyvážené a vtedy môžu človeku spôsobovať problémy. Preto bol v príbehoch často kráľ, predstavujúc rozum a rozvahu, stvárňovaný spoločne s klaunom.

Ak je Klaun archetypom, akú úlohu má človek, ktorý ho stvárňuje v interakciách s publikom? Ide o prebudenie emócií v divákoch?

Ja tam odlišujem dve roviny. Jednou je význam pre mňa samotného alebo človeka, ktorý sa venuje stvárňovaniu klauna. Druhá je istou spoločenskou úlohou.

Čo to teda znamená pre Teba?

Je to niečo ako sebazážitkové cvičenie. Priviedlo ma to k určitej jemnosti, schopnosti emócie viac prežívať a zároveň nenechať sa nimi zahltiť. Úlohu klauna neberiem ako herecký výkon. Ak sa človek odváži k poctivej práci na sebe aj pomocou tejto role, tak emócie v predstavení nikdy nehrá. Dovolí si vojsť do svojho vnútra a cez príbeh, často jednoduchý alebo zámerne banálny, dáva priechod tomu, čo je v ňom živé. V takom prípade nejde o hranie. Je to veľmi intímny moment vyjadrovania seba v plnej šírke a hĺbke. Zároveň je to spôsob ako sa učiť, skúmam kam až dokážem v sebavyjadrení zájsť. Dôležitý moment je, že svoju autenticitu v živom vystúpení zdieľam s publikom. Dalo by sa to nazvať:  „ísť s kožou na trh“. Ja síce improvizujem s formou, ale zároveň presne viem, čo z vlastného života  vtedy stvárňujem. Som pravdivý a ľudia to cítia. Keď si získam ich dôveru, môžem ich viesť do polôh, ktoré sú za hranicami ich bežnej pocitovej ponuky.  Niekedy  plačú alebo sa spontánne smejú. Je v tom výzva zažiť niečo tak hlboké, intímne, ako si to jedna i druhá strana dovolí. Ja do toho dávam všetko.

 

Takže je to niečo ako plne emočné znovuprežitie Tvojho vlastného príbehu v interakcii s publikom?

Áno, ja vo svojom čísle stvárňujem môj vlastný životný príbeh alebo jeho časť. Cez klauna ho vyjadrujem abstraktne, podobne ako je to v inom umení. Umenie je vždy sebavyjadrením a jeho efekt vzniká až v interakcii s publikom. Rozdiel je však v tom, že pri iných typoch umenia, ako napr. maľba, socha, fotografia, film, je divák ponechaný na interakciu s hotovým obrazom sám. Pri klaunovaní ide o vyrábanie niečoho nového spoločne s ľuďmi naživo, za chodu. Ja improvizujem podľa odozvy publika. Vnímam, na čo reagujú, čo je živé. Využívam pri vystúpeniach celú atmosféru, aj v kombinácii s hudbou. Môže ísť o poeticko-hudobné predstavenia, do ktorých je zaradené aj číslo klauna. Tak bolo aj v prípade čítania zo zbierky Cesta do neznáma.

Terapeutický rozhovor umožňuje znovurozprávanie vlastného príbehu a jeho spoločné pretváranie v interakcii s niekým ďalším, s odborníkom, v inom kontexte. Keď toto počujem- ako klaun dáva ľuďom možnosť prežiť dlhšie opomenuté emócie a robí tak za chodu v interakcii s nimi,  tak v tom vidím niečo podobné- pre človeka potenciálne úzdravné. Súvisí to nejako so ‚spoločenskou úrovňou‘ klaunovania, ktorú si spomínal, že to pre Teba má?

Asi áno. Aspoň ja to tak vnímam. Ale čím viac sa klaunom zaoberám, objavujem tam túto kvalitu ako jeho objektívnu úlohu. Na Slovensku nie je veľa profesionálnych klaunov, ak vôbec nejaký. Zrejme je to vždy skôr akési poslanie. Podobne ako učiteľ sa stará o vzdelávanie, klaun sa stará o oživovanie schopnosti byť v kontakte so svojimi emóciami. To si totiž  bežne pod tlakom životných okolností,  spoločenských a vlastných očakávaní nedovolíme.

Pre niekoho môže byť tiež kontakt s emóciami ohrozujúci, obzvlášť ak v  minulosti zažil, že vyjadrovaná emocionalita bola vnímaná ako niečo nepatričné alebo jeho prežívané city viedli opakovane k ich zraneniu.

Pravdepodobne áno. Okrem toho je jedným z fenoménov doby orientovanie sa na výkon, efektívnosť, dravosť. Veľa ľudí je viac v kontakte s ich racionalitou a kontakt s emóciami je zúžený alebo menej vedomý. To znamená, že keď emócie prídu, človeka s väčšou pravdepodobnosťou zaplavia, nevyzná sa v nich, nevie s nimi pracovať. To môže ešte viac posilniť obranný štít, ktorý ich drží pekne uzavreté v bezpečnej vzdialenosti.

Klaun im ponúka šancu tento obranný štít nadvihnúť a prežiť ich, bez toho, aby to bolo v tom momente pre nich zraňujúce. Veď na predstavení plnom emócií je to úplne v poriadku. Ja mám ako zdroj predstavenia vlastný život, ale divák môj život k dispozícií nemá, pracuje vnútorne so svojim životným príbehom. Takže klaun ponúka divákom niečo ako sebazážitkovú príležitosť a to celkom nenásilne.

Taktiež je možné vidieť oblasti, v ktorých klaun pôsobí vyslovene terapeuticky, napríklad keď chodí vystupovať do nemocníc medzi pacientov, ktorých emočné spektrum býva často pod váhou ich problémov a bolesti  utlačené a ochudobnené napríklad o spontánnu radosť, bezstarostnosť.

Áno, presne tak. Klaun si často zámerne vyberá pre kostru improvizácie nejaký banálny problém, ako napr. oblečenie kabátu a jeho vyriešenie zámerne komplikuje, dramatizuje, naťahuje a emočne sprevádza. Čo na jednej strane rozveselí a na druhej zároveň ponúka možnosť uzrieť smiešnosť a zbytočnosť priveľkej váhy v nezmyselných snahách. V tom je ďalšia výzva pre publikum, existenciálna rovina, ktorú možno využiť alebo aj nie.

Takže  je na každom divákovi, či mu z ponúkaného padne ako užitočná len tá povrchovejšia úroveň smiešnosti, možnosť oživenia aj dlhšie utlačených emócií alebo sa mu v tom období hodí (keď je vnútorne pripravený) zobrať si z toho aj niečo iné. To aj to je v poriadku a užitočné.

Ďakujem Ti, Majo, za rozhovor, ktorým čitateľom ponúkame taktiež len toľko, koľko si sami z neho chcú odniesť .

 

Rozhovor s Mariánom Mazagom pripravila Jarmila Tomková