ALE

Foto by Anna Bobulová

Cestovala som na víkend domov, uvedomujúc si, ako neskutočne veľa toho musím stihnúť. Blížil sa koniec semestra a bolo mi jasné, že si víkend doma neužijem, pretože ho strávim zatvorená v izbe. Neprítomne som hľadela von oknom, keď žene sediacej krížom oproti mne zazvonil telefón a ako to už v autobuse býva, nedalo sa nepočúvať: 

„Vieš čo, dobre sa mám, ale mám toho strašne veľa, neviem, čo skôr.“

Zostala som ako obliata vedrom ľadovej vody. „Hééj! To je moja veta! Moja odpoveď,“ bolo prvé, čo mi napadlo.

Pozrela som sa na ostatných ľudí. Žena ďalej telefonovala a nemala ani poňatie, čo vo mne spustila… Čo ak to nie je iba moja a jej veta? Kedy naposledy som niekomu odpovedala inak ako: „Dobre, ale…“? A kedy naposledy mne niekto odpovedal inak? Nie je šialené, že inú odpoveď už takmer ani nepoznáme?

Moje krátke zamyslenie nezmenilo nič na tom, že som toho mala neskutočne veľa, nevedela som, čo skôr a nemala som na nič čas. Prišla som domov, sadla si za stôl a sedela za ním, až kým som v nedeľu zase neodišla. Na scénu z autobusu som si už ani nespomenula.

O pár týždňov neskôr som sa stretla s pomerne veľkou skupinou priateľov. Kamarátka, s ktorou som sa rozprávala, na moju otázku: „Ako sa máš?“ ani nemusela odpovedať. Vzdychla si, unavene sa na mňa usmiala a bolo mi jasné, čo odpovie… Aj keď som sama ešte stále nevedela, čo skôr, povedala som si, že sa v ten večer pokúsim nesťažovať si a skúsim počúvať ostatných. Ostatní však na tom boli rovnako ako my dve. Vlastne som sa cítila ako na pretekoch. Kto má toho viac, kto robí viac vecí, kto viac nestíha, kto menej spí,…

O čo nám ide? Už predsa nie sme na základke ani na strednej, kde bolo „cool“ a „in“ mať čo najviac aktivít, kamarátov a byť zaneprázdnený. Človek dospieva a jeho priority sa menia.

Spomenula som si na aforizmus Tomáša Uleja: „„Ale“ je slovenská bodka.“ I keď si nemyslím, že je to problém výlučne Slovákov, je v tom veľký kus pravdy. Nevedela som, či je vôbec možné nepoužívať túto odpoveď, veď keď som to aj skúsila, necítila som sa o nič lepšie. Riešenie však existuje: je potrebné niečo zmeniť. Nie ostatných, nie spoločnosť, musíme začať od seba. Nestačí prestať hovoriť, že toho máme veľa alebo že nestíhame, pretože pokiaľ je to pravda, vôbec nám to nepomôže. A aj keď „zmeniť samého seba“ znie ako strašné klišé, v tomto prípade to možné je. Najľahšie na svete je povedať, že sa niečo nedá zmeniť, že ostatní môžu, ale my nie, my to všetko spraviť musíme, my nemáme na výber.

Omyl.

Môj pád z Olympu perfekcionizmu, na ktorom je možné sa udržať len neustálou námahou, prácou a aktivitou, mi ukázal, o čo všetko sa svojim neustálym nasadením sami oberáme. Zmene ale nemusí predchádzať pád. Ak cítime, že nás „Dobre, ale…“ už unavuje, a nevieme si sami pomôcť, možno je na čase prehryznúť cudzie či vlastné predsudky a vyskúšať psychoterapiu.

Psychoterapia neznamená lieky, ležanie na sedačke, vyrozprávanie sa niekomu tretiemu, lebo nám nerozumejú kamaráti a pod. Je to proces práce na sebe, ktorý vie pomôcť žiť kvalitnejšie, spokojnejšie a uvedomiť si, že je len na nás, či chceme získať cenu za najväčšieho „nestíhača“ alebo si život prispôsobiť tak, aby sme namiesto odpovede „dobre, ale…“ mohli reagovať pozitívnejšie, a to bez toho, aby sme klamali.

Je samozrejmé, že sa spomínanej odpovedi vždy nevyhneme. Niekedy sú jednoducho obdobia, kedy toho máme viac, sme zaneprázdnení a vyčerpaní. Vtedy kľudne odpovedajme pravdivo.

Ale viete, čo je fajn?
Stretnúť sa s priateľmi a môcť si navzájom úprimne povedať: „Dnes nebudem sledovať čas, nikam sa neponáhľam.“

Follow Anna Bobulova:

Dobrovoľníčka sekcie SKROTIŤ DRAKA

Latest posts from