9.12.2016
ZÁVISLOSŤ JE TIEŽ SPÔSOB AKO PREŽIŤ
(Jarmila Tomková)
Akým spôsobom je užitočné hovoriť o online závislosti?
V piatok som aj ja mala možnosť zúčastniť sa druhého ročníka konferencie Virtuálna generácia (neexistuje), organizovanej občianskym združením Internetová poradňa IP-čko. Radosť som mala zo stretnutia po dlhej dobe s profesorom Davidom Šmahelom z Masarykovej univerzity, ako aj z viacerých zaujímavých a podnetných príspevkov z rôznych oblastí praxe a prevencie.
Ja som v svojom príspevku stručne zhrnula výskumné zistenia o osobnostných prediktoroch závislého používania internetu- konkrétne sociálnych sietí a počítačových hier, ale najmä som upozornila na nevyhnutnosť rozširovať kontext online závislostí na širšiu životnú situáciu používateľov a ich rodín. Poznanie faktorov zraniteľnosti detí a dospievajúcich je jedna vec a tiež dôležitá. Kľúčové pre zmenu je však často dekonštruovať a depatologizovať to, čo sa na prvý pohľad javí ako problém.
Čoskoro si budete môcť prečítať príbeh tínedžera, ktorému „závislosť na hraní“ doslova zachránila život v najnáročnejšom období a čo je dôležité: lusknutím prsta zrazu neexistovala, keď unikol z rodinného marazmu a zobral život do vlastných rúk. Preto je nevyhnutné upozorňovať na to, že navonok patologické správanie je len vypuklou zvládacou stratégiou niekoho, kto v danom čase nemá alebo nevidí viac možností. Dôležitejšie ako sústrediť sa na odstraňovanie jeho zvládacej stratégie je pomoc mu upraviť jeho životnú situáciou či osobné zdroje, aby mal stratégií viac a v lepšom prípade, aby ich viac nepotreboval. Aby jeho realita nebola taká, že musí od nej unikať, alebo ju ‚náročne zvládať‘. Až keď človek pocíti, že je kompetentný a má sám dosah na svoj život, prestane závisieť na zvládacích mechanizmoch a môže žiť slobodnejšie, nadobudne pocit bezpečia.
Pri písaní príspevku som si spomenula na výborný článok, ktorý som pred časom čítala a odporúčala, urobím to zas : Když se člověk zabíjí, aby přežil: https://psychologie.cz/kdyz-se-clovek-zabiji-aby-prezil/.
Vďaka prípadu spomínaného klienta som mohla podotknúť aj na to, ako nevyhnutné je pre človeka byť dobre potvrdený niekým z okolia, vnímaným – s jeho zážitkami a pocitmi, mať svedkov k vlastnému životu, čoho nedostatok je výrazný v mnohých závislostiach.
Okrem kazuistiky, kedy ‚závislé hranie‘ zachránilo mladíkovi život, mali poslucháči možnosť dozvedieť sa o tom, ako je možné v terapii využiť práve problémovú tému ako nástroj pre spoluprácu. V samotnej naratívnej terapii je to netradičný, ale vonkoncom nie protirečiaci postup, ktorý sa mi už viac krát osvedčil. Nazvala som ho „paradoxné využitie jazyka problému“. Takmer bleskovo umožní nahliadať na záležitosť v celkom novom svetle tak, že problém buď prestane existovať alebo bude zrazu možné začať spolupracovať na jeho postupnom rozpúšťaní.
Nielen psychológovia, ale aj učitelia a rodičia ocenia tipy, ako sa napojiť na jazyk a zážitkový svet klientov tak, aby sa problémová oblasť stala (doslova) pracovnou plochou. Teda nie viac čímsi, čo rozhádaných rozdeľovalo, ale niečím, čo ich spája. Stane sa priestorom, kde sú spolu a kde hľadajú riešenia.
