Posledný ročník strednej školy
(Piatok)
Dokončievam výkres a posielam ho kamarátke, ktorá mi pomáha dať dokopy portfólio. V utorok mám pohovor. Do kufra si nahádžem veci. Beriem prvé, čo mi napadá. Nemám čas sa nad tým veľa zamýšľať. Ocino ma vezie na letisko, letím do Berlína, kde sa mám stretnúť so svojím priateľom. Študuje v zahraničí a víkend v Berlíne je darček k mojim narodeninám.
(Sobota – moje 19. narodeniny)
V Berlíne som prvýkrát. Celý deň sme vonku a spoznávame mesto. Moje kŕčovité vnútro mi nezabúda pravidelne pripomínať, že sa musím učiť na prijímačky aj maturitu. Nezabúdam ani na to, že hneď, ako sa pozajtra vrátim z Berlína, musím dokončiť svoje portfólio, ktoré mám na druhý deň prezentovať v Prahe, a medzitým nesmiem zabudnúť ráno prísť do školy aspoň na seminár z matematiky, z ktorej maturujem.
Toto obdobie svojho života považujem za prelomové. Nesmiem poľaviť, lebo môžem prísť o svoju budúcnosť, možnosti a štúdium.
Prvý ročník vysokej školy
(Nedeľa – moje 20. narodeniny)
Dokázala som to! Študujem presne to, čo som chcela, a dokonca tam, kde som chcela. Mám skvelé výsledky a celkom jednoznačne mám našliapnuté na dobrú budúcnosť. Problém je len to, že všetko dobré si odkladám na potom. Keď budú prázdniny… Keď budem mať po škole… Keď budem finančne zabezpečená… Asi ani nie som šťastná. Nie preto, že by ma nebavila škola, skôr preto, že na šťastie nemám čas. Rovnako ako na nič iné. Každý deň pracujem na školských povinnostiach, stresujem sa, a sama seba presviedčam o tom, že je to normálne a že je to jediná cesta k tomu, aby som bola raz šťastná a úspešná. Dnes som si po veľmi dlhej dobe dovolila nerobiť nič do školy. Zbalila som si veci na internát, ale pôjdem tam až zajtra ráno. Dnes večer sa stretávam s mojimi starými kamarátmi. Spievajú mi, objímajú ma, smejeme sa spolu. Som rada doma. So svojou rodinou a priateľmi. Veľmi mi to všetko chýba, keď som preč a som ponorená do nekončiaceho oceánu starostí a povinností.
(Pondelok)
Skoro ráno vstávam, aby som stihla doobedňajšie cvičenie v škole. Brucho mám stiahnuté, na tvári nešťastný výraz. Včera mi bolo tak dobre, milujem svoj domov, teplo, ktoré mi poskytuje. Teraz musím ísť zase preč, tam, kde teplo domova rozhodne necítim, aby som pracovala na svojom budúcom úspechu…
Druhý deň v psychiatrickom stacionári
(Pondelok – moje 21. narodeniny)
Vystupujem z auta. Hlavu mám sklonenú, som stuhnutá, ledva dýcham a trasiem sa. Prejdem cez cestu a vojdem do budovy. Vlastne neviem, čo presne cítim. Je pre mňa ťažké chodiť, byť medzi ľuďmi, dýchať… Vchádzam do dverí s nápisom „Stacionár“. Prvýkrát som tu bola v piatok, dva dni po príšernom panickom ataku, ktorý bol znakom toho, že moje úzkosti, sociálna fóbia a depresia narastajú. Zažívam zatiaľ najhoršie obdobie svojho života a neviem, či sa to niekedy zmení… Pravdepodobne už budem navždy takáto. Do stacionára som ostatným pacientom (všetkým starším ako som ja) priniesla cukríky. Akože oslava. Poobede pre mňa prišiel ocino, aby ma odviezol domov. Potešil ma mojou obľúbenou sladkosťou. Rodičia sa dohodli, že ma budú každý deň do stacionára voziť a odvážať ma z neho, aby som tam nemusela spávať. Mestskou hromadnou dopravou chodiť nedokážem, mám v nej záchvaty paniky, úzkosti a plačem. Rodina pre mňa doma pripravila malú oslavu. Strašne plačem, pretože brat mi povedal niečo, čo sa ma dotklo. Plačem možno aj dve hodiny. Som príšerne labilná, tak veľmi, že ma bolí bytie. Každé slovo, ktoré mi ktokoľvek povie, vo mne môže spustiť paniku či úzkosť, a ja to neviem ovplyvniť. Podľa lekárov a psychológov som žila neudržateľným tempom a minula som si energiu, ktorá mi mala vystačiť tak do 40 rokov. Preto sa teraz liečim. V oslave pokračujeme večer po tom, čo sa upokojím, hráme sa s rodinou hru, smejeme sa a na chvíľu mi je dobre. Idem spať, ráno vstávam do stacionára…
Tretí mesiac v „dospeláckej“ práci
(Utorok – moje 22. narodeniny)
Už rok úspešne bojujem s depresiou. A nielen to! Stalo sa niečo, v čo som ani nedúfala – pracujem na plný úväzok!. Postupne a pomaly sa mi vracia energia, pracujem na sebe, mám pravidelný režim, v noci spávam aj 8 hodín, učím sa relaxovať a odpočívať. Mám dobrú prácu a skvelé kolegyne, ktoré dnes, práve v momente, kedy som sa od vyčerpania takmer rozplakala (pretože depresia je stále a možno navždy mojou súčasťou a poznačila môj život zníženou frustračnou toleranciou či hypersenzitivitou), prišli za mnou a prekvapili ma darčekom k narodeninám. Z práce ma vyzdvihla mamina. Idem na večeru s rodičmi, priateľom a dvomi sesternicami. Som šťastná a spokojná, veľmi spokojná. A hoci to nie je oslava narodenín aká sa odo mňa v tomto veku očakáva, aj keby som si mohla vybrať akúkoľvek inú na svete, vybrala by som si presne túto. Koniec koncov, svoj život si máme tvoriť tak, aby sme sa v ňom cítila dobre my a nie tak, aby vyzeral dobre pre druhých.
Samozrejme, že veci nie sú ideálne a nikdy nebudú, ale viem to, rovnako, ako viem, že úspešný život ma nemusí stať stiahnuté brucho, prebdené noci ani dokonalé výsledky. Môj život sa z roka na rok výrazne mení a najväčšia zmena nastala jednoznačne za posledný rok. Postupne sa učím jednu z najdôležitejšej vecí: neporovnávať sa s druhými a namiesto neustáleho dokazovania toho, čo dokážem, ostatným, to dokazujem sama sebe. Nemám vízie, neviem „čím budem, keď budem veľká” a vôbec neviem aké budú moje budúce narodeniny.
Viem len, že chcem žiť život, v ktorom mi je dobre a pokračovať v práci na sebe. Kvôli sebe.
