Prosím pozor, je tu čas Prí-hovorov, máte ten svoj?
Séria blogov o ceste k druhým ľuďom
Časť prvá: O staručkej dáme v autobuse
Pracovný deň. Ráno. Čakám na svoj autobus, aby som stihla do práce. Po nástupe hľadám voľné miesto na sedenie.
Keď sa pohodlne usadím, robím si svoj rituál: pozriem sa na ľudí, ktorí sa so mnou vezú v autobuse. Preletím ich pomaly pohľadom. Beriem to ako naladenie sa na všetkých, ktorí tu so mnou sú.
Potom sa pozerám na mesto, ktoré sa mihá za oknom. Pozerám na domy, všímam si rada detaily – balkón , pootvorené okno, kvety, neskôr si všímam ľudí na chodníkoch: pobehujú, náhlia sa, postávajú, rozprávajú sa alebo si všímam ľudí v autách: niekto pri šoférovaní zíva, iný špúli ústa, ďalší pokyvuje hlavou . Potom sa pozriem späť do autobusu. Ľudia majú nasadené respirátory a sem tam zazriem ich oči. Mnohí ich majú úplne pokojné, niektoré pôsobia unavene, niektoré z očí pôsobia zmätene iné premýšľavo. Nikto o mojich myšlienkach pravdepodobne nič netuší – som s nimi sama, som sama s tým, čo si myslím o ľuďoch, čo na nich vidím, čo si všímam a čo nevšímam, čomu prikladám význam a čo ma zneisťuje. Som sama medzi týmito ľuďmi. Vzdialená tichom, neprihováraním sa k nikomu.
Autobus zastane, dvere sa otvoria. Po schodoch vstupuje do autobusu staručká dáma. Pozriem sa na ňu a ona na mňa, jej oči sú iné – pozerám sa na ňu znova a znova, tak aby si ma nevšimla a snažím sa uhádnuť v čom je tá inakosť, v čom je tá zvláštnosť. Je to pekná zvláštnosť, taká, ktorá ma láka sa na ňu dívať. Jej oči sú drobné, ale majú akýsi zvláštny jas – neviem prečo, ale napadlo mi, že v nich má lásku pomiešanú s milým človečenským úsmevom. Áno, akoby sa láskavo usmievali – nie na niekoho konkrétneho, ale na všetkých a na všetko okolo.
Na hlave má roztomilý klobúk a na rukách rukavičky, veľmi jej to pristane. Posadí sa, hlavu drží vzpriamene , hľadí pred seba. Po chvíli sa pozrie znovu na mňa. Pripadá mi krásna a túžim jej to povedať. Robia sa takéto veci? Môžem prísť len tak uprostred tohto sveta k niekomu cudziemu , prihovoriť sa mu a povedať mu, čo vidím? Bude to dobré? Nedotknem sa ho niečím? Odhadnem sociálnu vhodnosť takéhoto príhovoru?
Sedíme kúsok od seba, vidím na ňu a ona na mňa. Dá sa povedať, že sedím dosť blízko pri nej. Keď niečo poviem, bude to počuť. Odhodlávam sa ešte pár ulíc a zastávok. Nie som si istá, ale potom strasiem zo seba ticho a odvážim sa na PRI-hovor: „Máte také veselé a krásne oči,“ poviem a pozerám na ňu. Oči sa jej na chvíľu sklopia, potom sa zdvihnú a ešte viac usmejú. „Urobili ste mi pekný deň, už dávno sa mi nikto neprihovoril“ povie a ja prikývnem, pretože aj ona ho urobila pekným mne. O chvíľu sa zdvihnem a postavím sa k dverám, môj čas v tomto autobuse bude končiť, ja vystúpim a možno sa s ňou už nikdy nestretnem – možno ju bez respirátora ani v meste nespoznám. Pozriem na ňu, zaželám jej ešte krásny deň a ona mne a potom už vystupujem. Nesiem si v hlave po ulici obraz jej láskavých usmiatych očí a silu, ktorú mi dali – silu prihovoriť sa človeku. Prihovoriť sa cudziemu človeku, aby …
Odvtedy som začala robiť PRI-hovory častejšie: v autobuse, na zastávke, v rade pred poštou. Pokúšam sa najprv naladiť na toho človeka – vždy v mojej hlave prebieha akýsi zápas o správne slová alebo o vhodnosť či nevhodnosť PRI-hovoru. Niekedy PRI-hovor neurobím, pretože nenaberiem odvahu. Ale vôbec sa tým netrápim. Povedala som si, že ak urobím jeden PRI-hovor mesačne, že to by mohlo byť 12 PRI-hovorov ročne a to znamená – prihovoriť sa a možno aj priblížiť dvanástim celkom cudzím ľuďom. Mne sa to nezdá veľa, ale keby sa mi zdalo, tak to určite „zosekám“ na polovicu alebo tretinu.
Keď som to takto všetko spísala, uvedomila som si, že
A, považujem za dobré približovať sa k druhým.
B, považujem to v dnešných časoch za dobré , aj za odvážne.
C, verím, že takéto dobré a odvážne veci môže dokázať každý z nás.
( Zároveň počujem môj vnútorný hlas POCHYBOVAČA: „Nemusí to výjsť ako to vyšlo prvýkrát mne. Môžu alebo nemusia v tom byť aj malé či veľké hrozby. Môžu mňa alebo ich tí druhí odmietnuť, zosmiešniť, ignorovať.“)
D, kvôli tomu, že uznávam písmena A,B a C som sa rozhodla zosilniť hlas môjho (a Vášho) POVZBUDZOVAČA k PRI-hovorom. Pretože vykročiť k iným môže znamenať pretrhnutie ticha a samoty: na mojej i na ich strane. To by bola dosť dobrá vec, nie?
Poďme sa na to SPOLU pripraviť, čo keď zajtra bude čas, miesto i človek na PRI-hovor?
Môj POVZBUDZOVAČ mi našepkal, že mám takto pred koncom „vytiahnuť z rukáva“ Pomôckáreň (tramtatá!):
Uvedomila som si, že pred samotným PRI-hovorom som urobila TRI KROKY (na mieste alebo v svojej mysli):
1, POZOROVANIE.
2, STIŠOVANIE.
3, DOLOVANIE.
Čo tým myslím? Ako mi tieto tri pomôcky mohli dať „dobrý či odvážny vietor do plachiet“?
Povzbudzovať Vás neprestanem a v ďalších častiach sa pozrieme jednotlivým KROKOM na zúbky😊
Danka Koníček Žilinčíková, tá, čo čelí pri stretávaní s ľuďmi mnohým strachom.
