(Autorka: Mária Fekiačová)
Smrť patrí medzi témy, ktorým sa žiadny rodič nevyhne. Môžeme síce dúfať, že práve naše dieťa to nebude zaujímať, no pravdou ostáva, že väčšina detí sa začína o smrť zaujímať okolo štyroch až šiestich rokov.
Tak tomu bolo aj u nás. Filipko sa začal pýtať, čo znamená zomrieť, keď mal štyri roky. V piatich sa ma spýtal, či aj ja zomriem a strašne sa rozplakal.
Téma smrti je v našej kultúre veľké tabu. Ak aj o nej hovoríme tak skôr v metaforách, vyhýbame sa slovu smrť, namiesto toho používame odišiel, pobral sa na onen svet … .
To deťom nemusí stačiť, dokonca to môže byť mätúce.
Keď sa deti začnú pýtať na smrť, naša prvá reakcia môže byť strach, následne sa môžeme snažiť otázku zahovoriť, alebo utešovať dieťa, že všetko je v poriadku a nikto predsa nezomiera. Takáto reakcia môže viesť k tomu, že dieťa sa o smrti veľa nedozvie, ale bude vedieť, že je to téma o ktorej sa nehovorí a je spojená so strachom. Preto si myslím, že je lepšie s deťmi o smrti rozprávať aby cítili, že je to možno ťažká téma, ale zas až nie tak, že si s tým rodičia nevedia rady. Samozrejme je dôležité rozprávať sa s deťmi primerane ich veku. A keďže viem ako rodičia neznášajú túto vetu, kvôli jej obrovskej všeobecnosti a neurčitosti, napíšem vám, ako som sa so synom rozprávala ja.
Naša diskusia o smrti sa začala úplne nevinne, prechádzkou po meste. Filip mal štyri roky. V centre mesta je pomník venovaný vojakom, ktorý zomreli v druhej svetovej vojne pri obrane nášho mesta. Filipko sa ma opýtal, čo je to za sochu. Bezmyšlienkovite som odpovedala, že je to pomník padlých hrdinov. A tak sa to začalo.
Filipko: „Čo je to padlých?“
Ja: „No, že zomreli.“
Filipko: „Čo je to zomreli?“
Ja: „Že prestali žiť.“
Filipko: Pozerá na mňa veľkými očami, nechápe. „Kde sú tí vojaci teraz?“
Ja: „Sú pochovaní na cintoríne.“
Filipko: „Čo to je pochovaní?“
Ja: „Keď niekto zomrie, tak ho pochováme do zeme. Tam leží.“
Filipko: „ A ako pod zemou dýcha?“
Ja: „No, nedýcha. Keď človek zomrie nedýcha, zomrel.“
.
Nasledujúci rok sa ma Filipko sem tam pýtal na smrť. Pýtal sa ma, čo je to zomrieť. Povedala som mu, že vtedy človeku prestane biť srdce, prestane dýchať, telo zomrelo. Keď sme sa rozprávali, hovorila som mu, že smrť patrí k životu. Taký je kolobeh života. Samozrejme sa ma pýtal, čo je to kolobeh života. To som mu vysvetlila na striedaní ročných období. Tak ako na jeseň zožltnú a opadnú listy a na jar narastú nové, aj ľudia zomierajú a rodia sa potom noví. Pýtal sa ma prečo je to tak, odpovedala som, že to je zaujímavá otázka, ale neviem na ňu odpovedať. Raz mi povedal, že sa mu to nepáči, že nechce aby ľudia zomierali. Povedala som mu, že všetci zomrieme, tak to chodí, ale že má pravdu, že smrť je smutná.
Dieťa nevníma len to, čo hovoríme, ale tiež ako to hovoríme. Ak to hovoríme tak, že áno je smutná, ale patrí k životu, hovoríme to pokojným hlasom, dávame dieťaťu signál, že je to niečo s čím si dokážeme poradiť, že je to smutné, ale nie desivé, dá sa to zvládnuť.
Po sviatku Všetkých svätých, keď mal Filip päť rokov, sa ma pred spaním opýtal, prečo náš dedko nemá babku. Úprimne som odpovedala, že zomrela. Potom sa ma pýtal, či aj ja zomriem. Povedala som, že každý zomrie. Kričal, že on nechce aby som zomrela. Plakal a plakal. Pokojne som mu povedala, že smrť patrí k životu, pohladkala ho a spýtala sa, či vie čo je dôležité. Uplakaný, schúlený na posteli, pokrútil hlavou. Povedala som mu, že dôležité je, že sme teraz spolu. V tej chvíli prestal plakať, pritúlil sa ku mne a pokojne zaspal. Od vtedy sa ma Filip na smrť nepýtal.
Chcela som aby Filip vedel, že smrť patrí k životu, to nezmeníme, ale teraz sme spolu. Chcela som aby vedel, že dôležitá je prítomnosť.
Pri práci s deťmi a ich rodičmi, ktorí prežívajú rôzne druhy obáv, sa zdá byť užitočné poukázať na prítomnosť a spoločné zvládanie ťažkých situácií. To znamená vrátiť ich myšlienky z neurčitej a možno obávanej budúcnosti (čo bude, ako to zvládneme…) do prítomnosti, v ktorej to vlastne celkom zvládajú, a hlavne majú jeden druhého. Túto stratégiu som použila aj pri rozhovore o smrti.
Či si zvolíte spôsob aký ja alebo úplne iný, napr. prostredníctvom obrázkov (kniha o smrti pre deti „Ja som smrť“ je na to fajn), alebo ste veriaci a je pre vás dôležité aby dieťaťa dostalo aj informáciu o posmrtnom živote, je podľa mňa dôležité aby dieťa z toho ako s ním rozprávate cítilo, že s téma smrti je prirodzená, že smrť je smutná, ale nie desivá a že teraz ste spolu a všetko, čo príde nejako zvládnete, tak ako doteraz.
