AKO SA O SEBA POSTARAŤ
Stáva sa Vám, že si toho na seba „naložíte“ viac ako je únosné? Ženiete sa niekedy tak urputne za niečím a pristihnete sa pri tom, že vlastne ani neviete za čím? Sama do tohto „pobláznenia“ v istých obdobiach spadnem, a potom len rozmýšľam nad tým, ako zvládnuť všetky tie požiadavky, ktoré na nás život kladie. Skúsme spoločne porozmýšľať ako sami seba ochrániť, ako mať samých seba radi a ako sa o seba vedieť postarať…
Naše „duševné zdravie“ predstavuje jednu zo základných hodnôt života. Neustále však stúpa počet ľudí s duševnými poruchami, ktoré prinášajú nesmierne utrpenie nielen im, ale aj ich najbližšiemu okoliu. Na Slovensku údajne navštívi psychiatra ročne okolo 250 000 ľudí (Liga za duševné zdravie, 2017). V tejto súvislosti ma veľmi oslovila kampaň, ktorú organizovala Liga za duševné zdravie pod názvom Poďme sa len 5 minút rozprávať o duševnom zdraví. Kampaň vznikla v Anglicku a jej hlavným posolstvom pre nás všetkých je myšlienka – ako je „veľmi zdravé hovoriť o svojich citových a duševných záležitostiach“. Motivuje nás teda k tomu, aby sme s inými zdieľali aj svoj vnútorný svet, to čo sa v nás odohráva, to ako sa cítime, čo okolo seba vnímame. Nemusia to byť len problémy, máme predsa pekné aj menej pekné dni, šťastné aj nešťastné okamihy.
Poďme sa teda spoločne na chvíľku porozprávať o tom, keď nás, alebo našich blízkych bolí duša. Všade okolo nás aj v našom vnútri sa neustále niečo deje. Nakoľko je človek tvor „hľadajúci zmysel“, nestačí mu, aby len udalosti vnímal, ale má potrebu im dať aj nejaký význam. Význam udalostiam pripisujeme práve vtedy, keď ich prežívame, keď o nich uvažujeme, keď sa ich snažíme zaradiť do kontextu nejakých iných udalosti, keď o nich hovoríme s inými, keď si o nich píšeme do denníka a pod. Výsledkom tohto procesu, o ktorom píšem sú nakoniec príbehy, ktoré si človek o svojom živote vytvára a o ktoré sa my v naratívnej terapii zaujímame. Príbehy o sebe samých nerozprávame len my, rozprávajú ich o nás aj ľudia, ktorí nás poznajú. Príbehy majú obrovskú moc a môžu byť naozaj silným prostriedkom ovplyvňujúcim naše životy. Môžu nám na jednej strane napomôcť, najmä ak sú príbehy ktoré o sebe počujeme príjemne zafarbené, fandia nám, vidia nás v lepšom svetle, môžeme mať potom snahu sa takémuto príbehu priblížiť. Na druhej strane na nás môžu príbehy pôsobiť istým spôsobom ako nejaká kliatba či proroctvo, ak sú to príbehy, ktoré naše schopnosti znižujú, alebo sa snažia niečo negatívne predpovedať („Z Teba nič nebude“, „Ty si ako Tvoj otec, dopadneš rovnako“, „Márne sa snažíš, toto sa Ti určite nepodarí…“).
Dobrý príklad ponúka aj článok kolegynky Danky Žilinčíkovej „Dobrý deň, ja som alkoholik“. Psychológia tento jav nazýva aj termínom „sebanaplňujúce sa proroctvo“.
Je len na nás či prijímame/ neprijímame nejakú negatívnu “problémovú” totožnosť. Stúpajúci počet duševných ochorení u nás či vo svete a s ním súvisiaci kolotoč inštitucionálnej liečby – nadmerné predpisovanie psychofarmak, opakované samovražedné pokusy, rozvrátené rodiny, „nálepkovanie“ a odsúvanie častokrát mladých ľudí na okraj spoločnosti je pre mňa hrôzostrašným dôsledkom dnešnej uponáhľanej doby. Stačilo by tak málo. Stačilo by možno tých 5 minút rozhovoru, ku ktorým nás vyššie spomínaná kampaň vyzýva. Pomôžme sami sebe, aj iným ešte pred tým okamihom, ako do tohto kolotoča vstúpime. Nestojí nás toľko námahy ak budeme voči sebe vnímaví. Ak sa budeme o seba starať a nájdeme si čas aj pre tých, ktorí to práve potrebujú. Ak dokážeme denné „ukrojiť“ nejaký ten čas pre starostlivosť o svoje telo, „ukrojme si“ aj nejaký čas pre svoju dušu. Možno je naše trápenie alebo duševné ochorenie odpoveďou na niečo. Čím sa to snažia upútať našu pozornosť? Raz som náhodne natrafila na názor p. Jána Hnízdila (psychosomatik), že celý náš spoločenský systém a táto uponáhľaná doba sú „choré“ a tí, ktorí sa na ne dokážeme adaptovať sme vlastne „mentálne postihnutí“. Ľudia, ktorí trpia úzkosťou či depresiou sú vraj paradoxne normálni, nestratili svoju citlivosť, nevzdali sa…
Niekedy stačí ak sa prestaneme identifikovať s tým čo nás trápi (s našimi problémami), oprostíme sa od pocitov viny a sme prístupnejší prevziať späť zodpovednosť za vlastné životy, byť „strojcami“ svojho osudu. Pristavme sa v mysli pri nejakých výnimočných či pozitívnych skúsenostiach kedy sme ešte nebojovali s tým čo nás aktuálne ťaží, alebo keď sa nám v tomto boji viac darilo. Pripomeňme si také situácie, v ktorých sme zažili niečo celkom odlišné od toho, čo si o sebe myslíme. Ako sme vtedy cítili? Čo si všímali na nás iní? Čo nám hovorili? Rozprávajme sa o týchto pozitívnych skúsenostiach s inými. Zdokumentujme nejakým spôsobom svoje prekonávanie problémov. Napíšme sami sebe list, svojmu JA, ktoré bude o 5 rokov, alebo svojmu JA- ktorému sa kedysi darilo byť šťastnejším, alebo svojim blízkym, svojmu terapeutovi. Porozmýšľajme o svojom životnom príbehu akoby bol knihou. Aký názov mu dáme? Na aké kapitoly ho rozdelíme? Odovzdávajme svoje príbehy, skúsenosti iným, ktorí tiež aktuálne s niečím zvádzajú svoj boj. Neváhajme navštíviť terapeuta ak nám aktuálne bytie a vnímanie samých seba spôsobuje isté ťažkosti. Určite v takejto situácii oceníme pohľad niekoho zvonku, kto nám pomôže opäť nazerať aj na tie oblasti nášho života, ktoré sú pre nás neviditeľné, zastreté problémami.
Na konci nášho rozprávania chcem vysloviť prianie, aby sa každému z nás viac a viac darilo byť „autormi“ svojich vlastných životných príbehov a aby sme sa tohto privilégia dobrovoľne nevzdávali. A ak nás aj niekedy „bolí duša“ je len na našej slobodnej voľbe ako si svoj životný príbeh zrevidujeme, ako sa od aktuálneho „problémového príbehu“ posunieme smerom k niečomu novému a priaznivejšiemu…
