(autor: Dana Žilinčíková)
Raz som cestovala trolejbusom domov. Šofér sa pomýlil a zabočil doprava aj keď pôvodná trasa smerovala vľavo. Predpokladám, že zabočil do druhej strany popamäti, pretože „jazdí“ inú linku. Hneď ako zabočil, buchol si do čela presne tak, ako keď vám dôjde, že ste urobili prešľap alebo chybu a prišli ste na to. Zastal, vystúpil pred ľudí, ospravedlnil sa a povedal, že sa ide otočiť, aby mohol pokračovať v pôvodnej trase. Aby sa trolejbus mohol otočiť, potreboval zájsť na miesto, kde sa otočiť dá…a to bolo vzdialené asi 5 minút. Avšak v dopravnej špičke sa táto vzdialenosť premenila na 15 minút, takže cesta sa pre cestujúcich stala dlhšou ako pôvodne plánovali. A o to ide.
Hádam všetci mali potrebu sa k tomu verejne vyjadriť…
Bola to inak úplne bežná situácia, ktorá sa môže stať hocikomu a hocikedy: možno ste ju už zažili, urobili ste niečo automaticky, i keď v tej chvíli ste mali urobiť niečo iné. Keď ste si chybu uvedomili, zariadili ste sa podľa toho a pokračovali ďalej. Ako tento šofér.
Čo však videli a počuli iní spolucestujúci? Zďaleka netuším, ale prinášam pár postrehov, o ktoré sa v trolejbuse nahlas podelili:
Jeden mladý muž sa veľmi hlasno a agresívne dožadoval vystúpenia na najbližšej zastávke mimo pôvodnej trasy, nechcel čakať na otočenie trolejbusu. Bol pobúrený ako sa takáto chyba (pomýlenie si trasy) mohla vôbec stať a tvrdil, že je to niečo hrozné: „To teda ale máme šoférov!“ a nezabudol pritom smerom k šoférovi použiť niekoľko nadávok.
Ďalšia dáma si celých 15 minút dokázala sťažovať na šoféra: „Čo je to za človeka? Čo je to za vodiča, že sa mu toto stane a ani ospravedlniť sa nevie?…“. A potom znova a znova: „Čo je to za vodiča? Ako môže takýto človek vôbec jazdiť?“
Iná cestujúca zase hovorila o tom, že „…to svet nevidel“ ako sa nevenuje šofér tomu, čomu sa má a určite myslel na niečo iné, nie na šoférovanie. „A vôbec, kto niekoho takého vôbec vybral za šoféra?!“
Nechcem si ani predstavovať, čo rozprávali doma ostatní spolucestujúci…nie všetko som počula. Bolo na každom, čo uvidí v danej situácii. Či ľudskosť človeka, ktorý je tak omylný ako všetci pasažieri alebo najväčší prečin až zločin, za ktorý si zaslúži odsúdenie. Nešlo o chirurgický zákrok, nikomu sa nič nestalo, len sme o 15 minút dlhšie cestovali.
Toto cestovanie mi pripomenulo príbehy, ktoré počúvam v mojej poradenskej praxi: deje sa nám oveľa viac, a je vždy na nás, čo si y udalostí vyberáme ako hodné našej pozornosti. Tiež je na nás, do akej miery a akým spôsobom sa tým budeme zaberať.
Touto cestou ďakujem tomu šoférovi za to, ako zvládol celú situáciu a ďakujem, že sa k nám otočil a ospravedlnil sa. Som hrdá na to, že ma doviezol takýto šofér domov.
