Pôvodne prišla na naše stretnutia s Nedôverou k ľuďom. Hovorila o tom ako jej v minulosti v škole spolužiaci opakovane ubližovali. Pôvodne vravela o Strachu, ktorý jej bránil zbližovať sa s rovesníkmi. Nútil ju myslieť si, že aj ďalší a ďalší ľudia jej ublížia. Cítila veľkú osamelosť. Dala mi do úschovy kresbu Strachu aj kresbu Nedôvery. Poznala sa s nimi dlhé roky a už s nimi nechcela žiť týmto spôsobom.
Tak sme sa dohodli, že bude novinárka a že sa spýta 10 ľudí okolo seba: ako to majú oni s dôverou/nedôverou a strachom z ľudí.
Po troch týždňoch prišla so svetlom v očiach a výsledkom ‚novinárčiny‘:
„Piati sa tiež boja a niektorým z nich aj niekto niekedy ublížil. A tí zvyšní nepovažovajú za potrebné o tom toľko rozmýšľať.“
„A čo sa ešte udialo?“, vyzvedám.
„Skamarátila som sa s jedným spolužiakom. Zistila som, že aj iní majú komplexy a že sa môžeme o tom rozprávať. A to nás zblížilo“, povedala na konci s úsmevom.
