Keď nás niečo bolí alebo trápi
Ľudská duša je krehká a človek sa v období, keď prežíva akúsi neistotu, stratu blízkeho, či pocit ohrozenia vlastnej stability, môže stať vo svojom vnútri veľmi zraniteľným a môže sa to prejaviť aj v jeho bežnom živote. Aktuálne v tomto melancholickom období, v období „Dušičiek“, sa viacerí z nás vraciame k spomienkam, ktoré pre nás nemusia byť príjemné, môžu byť spojené aj s bolesťou, smútkom, pre niekoho dokonca s prežitou traumou. Ovplyvnená touto „dušičkovou“ atmosférou a aj vplyvom „príbehov“ ľudí, s ktorými som sa v poslednej dobe mala možnosť zhovárať, premýšľam nad tým, aké je dôležité a zároveň neľahké narábať s vlastnou zraniteľnosťou. A taktiež so zraniteľnosťou niekoho blízkeho. To čo mne pri tejto téme najviac rezonuje v mysli, je najmä odvaha prijať to, akým človekom, so všetkým čo s tým súvisí, som. So svojimi schopnosťami, prípadne talentom na niečo, z čoho má každý z nás jednoznačne radosť a na druhej strane prijať aj svoje „menej ľúbivé“ vlastnosti, ktoré sa nám nemusia páčiť, v istých momentoch sa nám nemusia ani hodiť (priam nám môžu spôsobovať nepohodlie a ťažkosti).
„Dovoliť si“ byť zraniteľným pre mňa v sebe nesie hotovú vedu toho, čo je v tom celom obsiahnuté. V prvom rade je to uvedomenie: som zraniteľný – „počujem“ konkrétne na to a na to, toto sa ma nejakým spôsobom dotýka, toto sa mi v živote opakuje, prijatie tejto skutočnosti, analýza toho, s čím všetkým to súvisí. Taktiež to, prečo je tomu z môjho pohľadu tak, či mi to pripomína inú skúsenosť alebo príbeh v mojom živote a v neposlednom rade „odžitie“ emócií, ktoré sú s tým spojené. „Dovoliť si“ byť zraniteľným pre mňa znamená aj schopnosť „dovoliť“ si mať niekedy také menej veselé a menej činné obdobie a neskracovať „umelo“ za každých okolnosti toto odžitie.
S tým, ako my narábame s vlastnými emóciami, v období keď trpíme, súvisí aj to, ako zvládame ťažké chvíle našich blízkych. Boli ste niekedy v situácii keď bolo veľmi ťažko niekomu, koho máte radi?
Ak trpí môj blízky, mne sa na to „zle“ pozerá, trpím s ním aj ja sama. Asi ani nie je možné zostať nedotknutý situáciou. Mám pocit, že kultúrou máme akosi dané urýchľovať „hojenie rán“, smútenie či prežívanie negatívnych pocitov. Je to zrejme preto, že to nesie so sebou určité nepohodlie, náš empatický postoj či blízkosť k danej osobe nás nejakým spôsobom núti k rovnakej citovej zaangažovanosti, čo so sebou môže tiež niesť isté „energetické a emočné straty“.
Ak máte možnosť byť v prítomnosti malých detí, skúste si všimnúť, že ak dieťa napríklad spadne, alebo sa mu v niečom, čo je pre neho dôležité, nedarí a plačom nás o tom informuje, aká nás prvotne napadá reakcia? Sama som bola prekvapená, že ma zakaždým napadlo: „nič sa nestalo“, „to bude dobré“…
Je akosi jednoduchšie čo najrýchlejšie ukončiť plač alebo krik dieťaťa (vyhnúť sa sprievodným negatívnym emóciám). Keď som sa nad tým zamyslela, nedávalo mi to žiadnu logiku. Ak by som sama napríklad zakopla a udrela si palec na nohe, cítim nepríjemnú bolesť a niekto mi do toho ešte podáva informáciu „nič sa nestalo“, cítim sa úprimne mizerne a ešte aj s prídavkom hnevu, ktorý „obraciam“ voči človeku, ktorý ma takto nešikovne utešuje. Prečo? Z mojej osobnej skúsenosti preto, že zľahčuje to nepríjemne čo ja cítim, neuzná moju bolesť, dáva mi akoby signál, že si vymýšľam či zveličujem, nie je schopný sa vcítiť do toho čo prežívam a ani to so mnou nezdieľa (z čoho môžem byť smutná ak je pre mňa dotyčný dôležitý). Preto je pre mňa veľmi dôležité, od momentu kedy došlo v mojom živote k tomuto uvedomeniu, aby som pocity toho druhého nezľahčovala a aby som sa mu ich nesnažila vyvracať. Ak nastane situácia, že „trpí“ môj blízky, alebo klient, ktorého mám v starostlivosti, snažím sa, aby som, ak je to pre mňa samú „unesiteľné“, bola pri jeho trápení či ťažkom období len jednoducho prítomná v tom okamžiku. Aby som sa nesnažila unikať ani nič urýchľovať, prejavila mu svoju účasť, aby som vedela pracovať so svojimi vlastnými pocitmi. Je pre mňa dôležité, a taktiež pre druhého osožné, aby som druhému dala primerane najavo vlastné pocity, ktoré vo mne táto skúsenosť vyvoláva, aby moje správanie bolo do istej miery v zhode s mojim prežívaním.
Človek, ktorý sa istým spôsobom trápi, či už nejakou stratou, depresiou, úzkosťou, nepríjemnými symptómami, sa v priebehu terapie môže od trápenia oslobodiť a tým sa celá jeho životná situácia mení. Na začiatku však obvykle nemá jasnú predstavu o tom, čo má prísť namiesto trápenia, s ktorým do terapie prišiel. Práve preto, že sa celá jeho pozornosť dlhšiu dobu sústredí na ťažkosť, ktorá si získava celú jeho energiu a istým spôsobom ovláda všetky oblasti jeho života. Veľakrát ako terapeuti počúvame, že klient už skrátka nechce viac trpieť a chce len to, aby mu niekto konečne rozumel v tom, aké náročné je žiť s takýmto trápením. Systemickí terapeuti sa snažia rozšíriť takéto „zúžené“ vnímanie klienta aj o oblasti, ktoré sú mimo jeho trápenie, oživiť jeho identitu, ktorú problém doposiaľ nezačal okupovať. Stačí len málo, len obnoviť kontakt so sebou a s vlastným cítením… Vždy sa niečo také nájde. Klient okrem svojej mrzutosti vie rozpoznať aj veselé a hravé ja, keď si ráno píska obľúbené skladby v kúpeľni (je dobre, keď s ním cielene také rozprávania do terapie dostaneme a posilníme). Niekedy sa klient ihneď rozžiari: “Áno, veď to som presne ja, keď nie som celkom odrovnaný mojou depresiou”. Ako je možné, že niekedy ňou nie je odrovnaný? A dokonca je aj aktuálne takých chvíľ viac? To všetko môžeme s klientom objavovať a rozširovať.
Čo som však chcela v súvislosti so zraniteľnosťou povedať? Ťažko sa s Vami niekto utrápený vyberie skúmať jeho „živšie, veselé ja”, keď nie ste ani na chvíľku ochotný sa pristaviť spolu s ním s porozumením pri tom, že to má asi skutočne ťažké, keď ho niekedy tá depresia tak riadne pritlačí. Je nedoceniteľné mať aspoň moment vedomého porozumenia: “Áno, teraz vidím, že Vám je ťažko.” Aj samotná Jill Freedman, jedna zo zakladateľov naratívnej terapie, v svojom prístupe odporúča: „Začnite tým, že sa stretnete s človekom tam, kde práve je.“ Až potom môžete spolu kráčať z tmavej krajiny niekam viac na svetlo. Až keď je klient pripravený, možno sa spolu s ním vydať na cestu skúmania toho, aký význam má pre neho aktuálna situácia (zavádzame zmysel autora príbehu), aké dôsledky to má na jeho vzťahy, na jeho život, aký je jeho životný príbeh aj s ohľadom na to, čo aktuálne prežíva, čo to o ňom ako človeku vypovedá…
