Bolo to hnusné obdobie.
Začalo to záchvatmi paniky a vyústilo do každodennej chronickej úzkosti. Budila som sa skoro ráno so stiahnutým žalúdkom a hneď som si išla zapáliť. V hlave mi vírili vyrušujúce myšlienky (neskôr dostali svoj hromadný názov – Čokeďky):
„Čo keď sa zbláznim?“
„Čo keď ma zavrú na psychiatrii?“
„Čo keď to nezvládnem?“
Najhoršia: „Čo keď sa takto budem cítiť už navždy?“
Bolo mi vtedy veľmi zle. Nedokázala som byť v kľude a stále som potrebovala niečo robiť len aby som na to nemyslela, no nepomáhalo to. Nechutilo mi jesť, nevedela som byť v práci ani doma, pociťovala som neustály
nepokoj a strach. Jediným mojím útočiskom bol môj vtedajší priateľ. Raz mi povedal, že keď som s ním, nič sa mi nemôže stať a ja som si to zafixovala a držala sa toho aj keď to, samozrejme, nebola pravda. S odstupom času viem, že som sa cítíla rovnako s ním ako aj bez neho a že som ho priveľmi obmedzovala svojimi požiadavkami a pocitmi.
V tejto pre mňa zdanlivo nezvládnuteľnej situácii som stretla Jarku z ViaSua. Dohodli sme si sedenie cez Skype nakoľko nás delilo 85 km.
Už po prvom sedení sa mi uľavilo, postupne som všetko, čo som cítila, tie strašidelné a nechcené myšlienky, vyslovila nahlas. Nedostavilo sa mi chlácholenia, tak ako od rodiny a priateľov, ale konečne so mnou o tom niekto hovoril inak. Jarka mi pomohla dať tomu všetkému tvar a formu a tak som po rokoch bola schopná na problém hľadieť s odstupom. Už som nebola ja centrom problému. Sála som akoby bokom, aj s Jarkou, a spolu sme na tie úzkosti a myšlienky hľadeli a dôsledne ich spoznávali. Aj tá najstrašidelnejšia myšlienka sa v tej chvíli zdala normálna. Bola som ľahšia a už som sa nevedela dočkať ďalšieho sedenia.
Počas pár prvých sedení som svoje pocity nakreslila a taktiež pomenovala. Tieto pocity sa podobali na hrozivú ježibabu, ktorá akoby ma vtedy naháňala a strašila ma. Bola nevítaným hosťom, a ona to dobre vedela. A to jej
nahrávalo. Čím viac som sa jej bála, všímala som si ju a dala jej pocítiť že sa jej bojím, tým viac moci nado mnou mala. Túto pani som nazvala Pliaga.
Rozhodla som sa, že ju nechám nech si behá, nech ma naháňa, no ja si ju prestanem toľko všímať.
Prestanem jej dávať pocit, že je pre mňa dôležitá.
Znova som začala pracovať – aj s Pliagou. Stretávala som sa s priateľmi – aj s Pliagou. Išla som s priateľom nakupovať – aj s Pliagou.
Keď som sa o Pliage za niekoľko týždňov bavila s terapeutkou, uvedomila som si, že Pliaga už vonkoncom toľko nevystrája, už ma nenaháňa. Opäť som ju nakreslila a videla som to na vlastné oči, aha, pozrime sa, sedí si na pníčku a nevyzerá hrôzostrašne. Nevšímala som si ju a ju to zrejme prestalo baviť. Sedela tam smutná, až mi jej prišlo ľúto.
A tak sa začalo naše priateľstvo. Dovolila som jej u mňa sedieť, dať si čajík, kávičku.
Chodievala často, no ja som ju vítala s úsmevom. Niekedy sme sa aj pohádali, občas vystrájala, ale tak to chodí medzi priateľmi, tak sa predsa buduje pevný vzťah a vzájomná dôvera.
Viete ako je to medzi nami dnes? Chodí veľmi zriedka, sme už staré známe, poznáme sa natoľko dobre, že jedna druhú plne rešpektujeme.
Je to taká malá milá starenka – Pliagočka 🙂
