“Viem, že to nezvládaš, ale ako to zvládaš, keď to nezvládaš?” – volá mi Hela, moja najintezívnejšia priateľka, inak ako do hĺbky ona nechodí….Popisujem jej realitu všedných dní už skoro rok, je to psychohygiena i poradňa.
Inak, ak poznáte ženu na materskej, občas ju navštívte, pokočíkujte jej dieťa, doneste obed. Alebo, ak bývate v Leviciach a ona v Bratislave (ako my s Helou), pravidelne jej volajte a pýtajte sa na ňu. Pýtajte sa jej na ňu ako na ženu, nie či dieťa má pravidelnú stolicu a koľko váži, či je muž spokojný v práci a staršie deti sa dobre učia…
Ale späť k tej zásadnej otázke: “Ako to zvládaš, keď to nezvládaš?”
Rozmýšľam, či je to autopilot, že to nejak prežívam, alebo či som taká skvelá matka, že to ide celkom OK, len tým, že dlhodobo nie som vo svojej obľúbenej komfortnej zóne, tak sa mi zdá, že to nie je dobré, alebo čo to vlastne je, že sa často sťažujem? A sťažujem sa často? Ja mám pocit, že iba popisujem realitu všedných dní. Viem, že Hela ma obdivuje, lebo “veď sa priečiš veku” a na tom sa rehoceme….
Áno, cítim sa fyzicky vyčerpanejšia ako pred 14 rokmi, ale zas mám dosť skúsenosti, aby som vedela, že každý jakot prejde a že pri niektorých nikdy nezistíme, prečo vlastne začal. Že treba ľúbiť, stískať, hladkať, štekliť, dobre nakŕmiť a pravidelne kočíkovať. Tiež môj nový muž Peťo je výherca mojej absolútnej otovrenosti a úprimnosti (čo nastalo len pred pár rokmi a za čo som si vďačná), čiže naše hádky sú naozaj veľkolepé (počas tehotenstva a po pôrode som zvykla hádzať porcelán, dúfam, že tú obľúbenú šálku, čo som rozbila, sa mi podarí kúpiť).
O sebe už dávno viem, že mi nevyhovuje stereotyp a teda na materskej/rodičovskej je to dosť stereotypné, aj keď s veľkou pripomienkou, že práve, keď si na niečo zvyknete, tak sa to zmení 😀
V medzičase medzi materskou s prvými 2 deťmi (je medzi nimi rozdiel 20 mesiacov) a touto som prešla dlhú cestu, veľmi poučnú, zásadne sebaspoznávaciu.
Spokojnosť so sebou, lebo veď som so sebou najviac, tak nebudem s niekým, kto mi nevyhovuje, že jo?
Veľkou lekciou bol rozchod s otcom mojich prvých 2 detí, následne potápanie a vynáranie sa do a zo svojej naivity. Nakoľko som zrazu získala polovicu času (deti si doteraz striedame 1:1), zažila som veľa kurzov, tancovala, urobila si výcvik z arteterapie, na ktorom som bola sama klientkou, prešla facilitáciu skupinových procesov, chodila na nádhernú usadlosť a bývala tam často sama, držala pôsty, bola v tme, cvičila, lektorovala, učila deti a ony mňa, užívala si hudbu, tanec, zábavu (hlavne s Helou 🙂 ) a hľadala svoju spokojnosť. Spokojnosť so sebou, lebo veď som so sebou najviac, tak nebudem s niekým, kto mi nevyhovuje, že jo?
Možno to bude znieť absurdne, ale práve na tejto materskej som spokojná, viem, že už som svoja, nájdená. Vynorila som sa cez myslenie na seba, cítenie svojho vnútra, obzeranie sa okolo a otvorenosti jemne skúšať na
sebe veci, ktoré posúvajú k sebeláske.
A teraz mám aj skúsenosti, silu, pokoru, láskavosť tým sprevádzať iných. Ľudí, ktorí by chceli o sebe zistiť viac, zaoberať sa svojou minlosťou, žiť vedome prítomnosť a nastavovať si budúcnosť.
Spolu s ViaSua pripravujeme cyklus 5 workshopov CESTOU K SEBE, na ktorých sa pokúsime o hlbšie sebapoznanie, prehĺbenie sebelásky, prijatie okolností a cez rôzne príjemne techniky objavíme svoje dary a talenty.
Sledujte podujatie Cestou k sebe, prvý z cyklu workshopov začína už čoskoro.