Keď sa ku mne dostalo, či nechcem písať blog do Skrotiť Draka o vlastných skúsenostiach v terapii a o svojich pokrokoch, bola som v rozpakoch.
To mám akože všetkým opísať svoje ťažkosti? Také ako naozaj boli alebo sú?!
Samozrejme, prebrali sme myšlienku, prečo to má zmysel, že budem mať oporu v zákulisí, keby čokoľvek. Dlho sme sa o tom vo ViaSua rozprávali vyložili sme na stôl všetky obavy typu: “Čo ak sa tak do toho vžijem a budem to znova prežívať?”, “Je dobré sa vŕtať v minulých ťažkostiach?”. Spravili sme podrobnú stratégiu, aby žiadne riziko nezostalo na náhodu. Záverom bolo, že v SkrotiťDraka môžeme fungovať spoločne jedine ako tím, ktorý hovorí o všetkom, čo sa bude diať a zahŕňa aj moju niekdajšiu terapeutku a psychiatra. Je to vlastne jedna podporná partia, to je celkom kúl.
Malo to celé hlavu a pätu…
Ale aj tak…Chce to poriadnu guráž.
Pozrite si teraz toto video (nenechajte sa odradiť tým, že vyzerá ako reklama). Je to spot z kampane „Zmena začína vo mne“. Toto video totiž presne vyjadruje to, čo by som na tomto mieste textu chcela vyjadriť ja.
A presne pre to som do toho šla.
Ak budem mať odvahu ja, možno ju vďaka tomu niekto s podobnými ťažkosťami v sebe tiež objaví. A o to predsa ide – aby sme sa nehanbili za seba, za to, kým sme. Aby sme sa odvážili byť videní a hovorili o svojich ťažkostiach, keď prídu.
Obavy sa nenaplnili, nič z minulosti neprežívam kvôli blogom nanovo, rozhodne nie spôsobom ako kedysi. Sú to spomienky, je to súčasť mojej cesty, na ktorú som sa vydala a sú to moje hrdo zdolané prekážky. Každá jedna. Kúsok po kúsku zapadajú do seba ako puzzle a dávajú tomu celému tvar.
Písanie o mojich minulých zážitkoch s úzkosťou mi dalo možnosť pozrieť sa na pokroky – vidieť ich čierne na bielom. Keď mám ťažšie obdobie, sem tam si čítam svoje vlastné blogy a zisťujem, že môžem byť koučkou sama sebe. Dobré nie? Ak som na chvíľu zneistená, moje príbehy mi dajú istotu, že je to len dočasné-vždy to prešlo, prejde to aj teraz.
Tiež som rozmýšľala nad tým, čo si pomyslia ľudia v mojom okolí, keď si to prečítajú – ľudia čo ma osobne poznajú.
Mám kamoša, ktorý si prešiel cez podobné ťažkosti a je mi vzorom v tejto oblasti. On mi povedal, že moje články sú super a že ich hrozne rád číta. Povedal, že je na mňa hrdý a že je dobré, že to robím pre ľudí, ktorí možno doteraz nenabrali odvahu niekomu vôbec o svojich ťažkostiach povedať. Nečakala som, že mi dá toľko uznania a môžete mi veriť, to, že to vyšlo práve z jeho úst, bolo úplne top!
Ďalšia vec, taktiež hneď v začiatkoch: …raz ráno som prišla do práce a šéfka mi hovorí: „Napísala si krásny článok.“ Oči mi skoro vyliezli z jamôk. Preglgnem a pýtam sa jej ako to teda na ňu pôsobilo. Povedala, že sa jej to dobre číta a že má z toho pozitívne pocity. Z nejakého dôvodu mi najprv masívne odľahlo a potom tá radosť a zadosťučinenie. To už bolo dávno, ale odvtedy si každý jeden článok prečíta a vždy mi k tomu povie, čo sa jej na tom páčilo a čo si z toho vzala ona sama. S tým som kedysi vôbec nerátala (šéfka…, chápete?!)
Moja dobrá kamarátka mala ťažšie obdobie, prešla si cez potrat a keď znovu otehotnela, bála sa, že sa jej stane to isté. Jej okolie ju vôbec nepodporilo. Teda nie tým správnym spôsobom. Bolo jej povedané, že keď na to bude myslieť, tak si to privolá (klasické nepravdivé klišé, ktoré ľuďom v takýchto situáciách vôbec nepomôže, práve naopak). Tak som jej poslala link na môj článok o Čokeďkách.
Po prečítaní mi povedala, že jej strašne odľahlo, že mi ďakuje a že by som mala napísať knihu. Odvtedy číta každý jeden článok a nevie sa dočkať ďalšieho.
Moje okolie je na mňa hrdé, podporuje ma v mojej činnosti a čo je najdôležitejšie – berie ma takú aká som.
A hlavne, beriem sa stále viac aj ja sama 🙂
