(Rozhovor Jarmila Tomková pre Čas pre ženy. Redaktorka: Ivana Adamcová. 01.03.2017 www.casprezeny.sk)
Prichádzajú rodičia s problémom šikanovania včas?
Je to na každej škole iné, keďže každá má svoju vlastnú kultúru, spôsoby ako rieši či nerieši detské nezhody a aj šikanovanie. Pravda je, že čo sa deje v škole najskôr zbadajú tí, ktorí tam sú, teda žiaci a učitelia, školský psychológ, vychovávateľ v družine. Ďalšia vec je, že obvykle dieťa najprv skúša samo, ako si s rovesníckou situáciou poradiť. Takže ak prichádza za psychológom ako ustarostený prvý rodič, to znamená, že sa im dieťa zdôverilo, že si medzi spolužiakmi už nevie rady alebo to rodičia spozorovali na zmene v jeho správaní. A to už je pomerne neskoro. Je možné že škola „sa snažila nevidieť a nepočuť“ a že dieťa už dlhšie trpí. Ak prichádzajú rodičia “včas”, tak to ešte obvykle nie je reč o šikanovaní. Môže ísť o starosť rodičov, že ich dieťa sa s rovesníkmi nevie veľmi pekne hrať, že nemá veľa kamarátov. Aj to sa deje, vtedy ho treba podporiť a pomôcť mu rozvinúť jeho sociálne zručnosti, aby sa dokázalo cítiť v rovesníckych vzťahoch dobre.
Je to rôzne aj vekom. Dieťa v materskej škole alebo na prvom stupni základnej školy sa prirodzene zdôveruje rodičovi, keď ho rovesnícke vzťahy hnevajú. Tínedžeri sa však obvykle obracajú na rodičov až s niečím vážnym. Preto je dôležité, aby boli učitelia a vychovávatelia vnímaví.
Aké sú podľa vás hlavné motívy detí, ktoré šikanujú iné deti?
Sociálny status, moc a popularita. Šikanovanie je vlastne boj o sociálne statusy. Je dobre si uvedomiť, že šikanovanie na školách nie je možné eliminovať úplne. Skupinová dynamika triedy je niečo stále živé a neustále vytvárané cez konkrétne situácie. Niekto je populárnejší, má väčší vplyv, ide o isté pozície a roly. Tieto pozície kolíšu. Keď sa to ale veľmi vyhrotí do extrémnej hierarchie, vtedy je zle. Niekto je príliš mocný a niekto sa naopak cíti bezmocný a izolovaný. A aj tieto extrémne vychýlenia sa prirodzene v nejakej miere vyskytovať budú. Často motív nie je uvedomovaný. Môže ísť o to, že mocenské taktiky sú rovesníckymi stratégiami, ktoré dieťa používa, lebo iné nemá a tieto sa mu osvedčili. To však nie je pravidlo. Niekedy je na počiatku všetkého aj nedoriešený a zveličený konflikt či obyčajná zhoda náhod. Napríklad náhodou ktosi zažije srandovnú situáciu (spadne zo stoličky) či trapas v triede a decká ďalej baví aj týždeň sa na tom smiať. To, ako sa to ďalej vyvíja už je vecou skupinovej dynamiky. Ale v začiatkoch nebol žiadny motív niekoho psychicky ničiť. Dôležité je vedieť to prerušiť, keď to začne prerastať do šikanovania.
Keď tomu nemožno zabrániť, tak čo môže urobiť škola pre to, aby vedeli zastaviť šikanovanie včas?
Záleží, ako na to deti pripravíme a v tom zohráva veľkú rola osveta a hodnoty, ktoré nesie školská kultúra. Užitočné je, keď má škola školského psychológa a jasne pomenované pravidlá ako so šikanovaním zaobchádzať. Ja som v tejto roly pracovala sedem rokov a šikanovanie sme riešili v triedach zväčša v začiatkoch. Niekedy na zárodok šikanovania upozornil učiteľ, inokedy žiaci. Aby na to mohli upozorniť včas, museli vedieť, ako to rozpoznať. Naučili sme sa so žiakmi, čo to šikanovanie vlastne je, ale aj to, že práve žiaci sa môžu napokon postarať o to, aby sa všetci zas v triede cítili bezpečne a dobre.
Ak sa pracuje s obeťou šikanovania, pracuje sa aj s dieťaťom, ktoré šikanuje? Stáva sa, že prídu rodičia žiaka, ktorý šikanuje a chce pomoc?
Áno, stalo sa mi aj, že prišli rodičia s dcérou, ktorá ubližovala spolužiačke. Kedysi sama v triede trpela, ubližovali jej. Spolu aj s mamkou v terapii sme si uvedomili, že to, čo robila, bola taká stratégia prežitia, lebo ich trieda je „veľmi dravá – kým nemáš ostré lakte, len ťažko prežiješ“. Podporili sme napokon aj iné stratégie ako prežiť: schopnosť oprieť sa o dobrého priateľa, drobné konkrétne priateľské stratégie.
Pracovať s obeťou a vinníkom však predstavuje tradičný, podľa mňa už prekonaný a neúčinný spôsob nahliadania na šikanovanie. Je dobre podporiť toho, kto trpí i toho, kto si berie príliš veľa moci do vlastných rúk na úkor druhých, napríklad v individuálnom poradenstve. Ale to nie je dosť. Podotýkajú na to hlavne krajiny, kde je prevencia na veľmi dobrej úrovni (Škandinávia, Taliansko, Anglicko). Sú na tom postavené preventívne programy, ktorých účinnosť bola aj výskumne overená. Efektívne to možno urobiť len cez prácu s celou triedou (ešte lepšie celou školou) nie s protagonistami jednotlivo. Šikanovanie je celotriedny proces a veľa majú v rukách práve tí, čo sú bežne mlčiaca väčšina v strede hierarchie. Tí môžu extrémne body „mocenskej hierarchie“ rozvoľniť, zmierniť, nastoliť rovnocennosť. Treba aktivizovať stred, nie sa sústrediť na krajné póly.
Ako je to možné urobiť? Čo znamená umožniť im zmenu cez prácu v triede?
Namiesto hľadania vinníka a obete a hovorení o „patológii“, je potrebné deťom umožniť, aby samých seba vo vzťahoch prežívali inak, teda ako schopných sa postarať o bezpečnú atmosféru v triede. To nejde cez moralizovanie. Deti potrebujú nápravnú (korektívnu) skúsenosť. Touto liečivou korektívnou skúsenosťou je, že to, čo zažili, neznamená, že sú nenormálne. Naopak, sa to niekedy skrátka deje, že sa to „zvrhne“. Ale ubližuje to deťom a preto s tým treba skrátka skončiť. A to urobia tak, že nad šikanovaním prevezmú kontrolu a postarajú sa o zmenu. Tieto činy je dobré s deťmi dojednať, nech nezostane pri abstrakných všeobecných klišé: „my sa už polepšíme“. Deti si vedia pomenovať, čo urobia a čo robia, keď ich k tomu vyzveme. Napríklad: častejšie sa na neho usmievam. Ráno sa mu prihovorím. Pozdravím ho s úsmevom. Ukážem mu čo som robil cez víkend. Prisadnem si k nemu. Potom sa už dejú zmeny ako domino efekt.
Korektívnou skúsenosťou je, že sami začnú jednať inak, opravia to, zažijú doriešenie, odpustenie, zrozumitľné uzavretie príbehu s dobrým koncom. Nesmie to ísť do stratena a starých koľají, treba vec dotiahnuť až do stavu, že „poškodený“ sa cíti v skupine dobre. Je užitočné, keď deti celým týmto príbehom sprevádza dospelý a aj im ho pomôže uzavrieť a zhrnúť, budú si z toho môcť odniesť učebnú lekciu a kompetenciu do budúcna. Je možne k tomu urobiť oslávenie úspechu ako pri dobre odvedenej práci. Podarilo sa, že žiaci zatočili so šikanovaním. To nikdy nezažijú, ak zostane len pri znížených známkach zo správania a prestupoch na iné školy.
Užitočné je aj hovoriť k verejnosti príbehy s dobrým koncom. Tak to robíme v preventívnom programe napríklad občianskeho združenia eSlovensko s mladou reperkou Aless, ktorá k rovesníkom prehovára cez piesne o niekdajších zážitkoch so šikanovaním. Zažila to, vie o čom to je, a je už za tým.
