(Autor: Danka Žilinčíková)
V mojej praxi sa stretávam s rozmanitými príbehmi. Ale tento ma dostal hneď na začiatku. Do dverí vstupuje pohľadný, asi 30 ročný muž. Pozerá mi smutne do očí. Podávam mu ruku a vítam ho.
“Dobrý deň, ja som alkoholik,” predstaví sa.
“Dobrý deň, ja som,” poviem mu svoje meno, “a som terapeutka.”
Pýtala som sa ho, kvôli čomu ma vyhľadal a on vravel, že mu nikto nevie pomôcť s tým alkoholom. Pýtal sa ma: “A už ste pracovali s alkoholikmi?”
“Ja spolupracujem s ľuďmi, ktorí mi rozprávajú rôzne svoje trápenia ale aj príbehy toho, ako si žijú celkovo”.
Trochu sa podivil. Z mojej odpovede si zrejme vydedukoval zápor, keďže sa potom ďalej pýtal: “A boli ste niekedy v liečebni, kde sú alkoholici?”
“Nie”, povedala som.
“A potom ako mi môžete pomôcť?”
Pozreli sme sa na seba a nastala chvíľa ticha. Všeličo mi išlo hlavou – dívala som na mladého muža, ktorý niekde nechal zvyšné časti svojej identity a chodil po uliciach len s identitou alkoholika. Akoby zabudol, že nás netvoria len kabát a čiapka, ktorú si oblečieme kvôli studenšiemu počasiu, ale aj naše knihy, ktoré čítame, piesne, ktoré nás vedia povzbudiť, prekážky, ktoré sme prekonali, vzťahy, v ktoré veríme, náš domov, kde sa utiekame, naše sny, ľudia, ktorí nám fandia…
Mojim predpokladom bolo, že zabudol na svoje iné časti seba, keď niekde o sebe počul, že je alkoholik…
To sa niekedy ľuďom stáva, keď sa veľmi zľaknú, že by azda mohli byť tým, čo považujú za neakceptovateľné. Natoľko sa im to vpečatí do pozornosti, že už len ťažko na seba hľadia tak, ako predtým. V tom, čo sa im ďalej deje hľadajú podvedome či vedome uistenie o tom, že snáď nie sú tým “čímsi hrozným”. Ale v tejto veľmi ľudskej túžbe považovať sa za niekoho, kto je v poriadku, robia sami sebe medvediu službu. Skenujú, či sa tá patológia predsalen u nich nenájde. Niekedy im v tom žiaľ výdatne pomáha aj ich okolie. A kto hľadá, ten nájde, všakže. Tak napokon uveria, že takými skutočne sú a o to väčšmi sa tak začnú správať. Veriac, že “nie sú normálni”, vytlačia svoje niekdajšie “normálne” záujmy a radosti do úzadia. A ako si seba potom vážiť, keď oni sú vlastne takí, hm, naničhodní…? S týmto vedomým sa ťažko robia veľké činy. Potom to ide neraz takpovediac z kopca. Čo bolo na začiatku? Úľak: “Snáď nie som tým … čímsi hrozným”.
Ale späť k pánovi v mojej kancelárii. Ako som vravela, mojim predpokladom bolo, že zabudol na svoje iné časti seba, a videl len tie, ktorým sa najviach chcel vyhnúť. To som tak ale nemienila nechať. A tak som sa o tie časti začala zaujímať, chcela som sa s nimi zoznámiť.
Čítal veľmi veľa, a teda to vám poviem, vážnu literatúru! A keď rozprával o tom, aké zimomriavky má z Mozarta či Bacha…a že je kuchár a jeho snom je variť pre veľa ľudí…
Keď sme sa opäť dostali k tomu, čo je jeho najbližší sen, zistili sme, že chce uspieť na pracovnom pohovore, že si neverí a že už viackrát na ne šiel, ale neprišiel tam lebo má strach, že nič nepovie.
Krok po kroku sme na našich stretnutiach prechádzali spolu v rozhovoroch, ako vyzerali jeho predošlé cesty na osobný pohovor. Hľadali sme zdroje, ktoré mu pomáhali zvládnuť cestu až po vstup do budovy a potom sme hľadali v minulosti jeho zdroje, ktoré mu pomohli prekonať „dvere“ k iným snom.
Po niekoľkých našich konzultáciách sa zamestnal, uspel na jednom z prvých pohovorov, pretože bol vraj presvedčivý.
Ak čakáte, že prestal byť alkoholikom, čakáte márne. Ja to totižto neviem. Ja som s ním spolupracovala ako s akýmkoľvek iným človekom na jeho najbližších snoch, aby si na ne siahol, skúsil ich a bol tým, kým chcel byť. Aby si uvedomil, že je hlavne hodnotným človekom. Verím však, že vďaka úspechu na pracovnom pohovore, objaví a uvedomí si aj ďalšie časti seba, na ktoré môže byť hrdý a ktoré mu pomôžu žiť inak ako “alkoholikovi”.
Je nevyhnutné z našej strany podotknúť, že spomenutím príkladu mladého muža nezovšeobecňujeme všetky prípady ťažkostí s užívaním návykových látok či prípady iných ťažkostí. Zovšeobecňujeme azda len na nevyhnutnosť zaujímať sa aj o tie časti identity ľudí, ktoré zostávajú pod váhou problémov natoľko utlačené, že na ne takmer zabudnú.
Závislosti a problematické užívanie sú vždy akoby viacvrstvové, v živote človeka komplexné a zároveň jedinečné. Vždy zaváži aj to, kedy a za akých okolností prišiel problém na scénu, čo človeku v aktuálnej dobe dáva a čo berie. Zaujíma nás veľmi, či si to človek skutočne mieni nechať vziať. To, že vyhľadal pomoc naznačuje, že nie. Že mieni kvôli čomusi zabojovať. Zaujímame sa o to “čosi”.
Spolu veľmi poctivo zvážime, aké postupy je najlepšie využiť, aby sa problém podarilo spacifikovať tak, aby mu nebránil v tom, čo si želá. Obvykle treba zmeniť aj iné kľúčové okolnosti, ako len pitie (symptóm), aby sa človeku dalo žiť slobodnejšie (nie závislo)?
V mnohých prípadoch je na zdolanie problému s užívaním návykových látok skutočne nevyhnutné zvládnuť aj fyzickú závislosť a to cez abstinovanie.
V iných prípadoch je však problém identifikovaný vďaka blízkym už vo fáze, kedy je ešte možné pracovať terapeuticky bez inštitucionálnej liečby. Hovoríme o “problematickom pití”. Rodina totiž na napáchané škody dokáže zaregovať dosť promptne, priebežne. Ďakujeme. Prídu spoločne alebo človeka “vyšlú na porady a na terapie”. Pokiaľ sa dá, radi ich vždy uvítame spoločne.
Na to, aby bol človek schopný urobiť náročné zmeny, potrebuje niečo, čo mu preľaknuté okolie často nedáva alebo mu paradoxne dáva presný opak. Dáva mu výčitky, hnev, pohŕdanie, označenie nenormalitou. Ani im sa veľmi nečudujeme. Rozhodne to nemajú ľahké. Výčitky a pohŕdanie však sily skôr uberajú a dejú sa žiaľ práve v kritickej dobe. V čase krízy, keď sa najviac zo všetkého potrebuje “neborák” začať vnímať ako hodnotný, silný, aspoň trochu rešpektovaný a schopný zmeny. Preto jeho blízkych vtedy skutočne potrebuje ako soľ.
Terapeut vie túto tímovú spoluprácu rozohrať spôsobom, aby to bolo v rozpúšťaní problému čo najužitočnejšie. Môže pomôcť človeku, v ešte lepšom prípade pomáha rodine, aby sa cyklus závislého správania preťal, aby mohli spolu rozvíjať aj iné verzie seba ako tie závislé, prípadne si vybrali závislosti, ktoré menej devastujú to, na čom im záleží.
