Existuje mnoho druhov myšlienok, ktoré nám počas dňa prebehnú hlavou:
Dnes si dám na raňajky asi vajíčka, hmm alebo radšej vianočku?
Kokos, tá má aké chudé nohy!
Ktovie či majú ešte akciu na mascarpone.
Čo keď by som teraz skočila pod auto?
Moment! ČO AK BY SOM TERAZ SKOČILA POD AUTO?!
Preboha ako ma to mohlo napadnúť?! Veď to ľudí normálne len tak nenapadne. Panebože, som normálna?
Vo svojom vnútri sa trasiem a dostávam strach, úzkosť ma ovláda, a ja stále dokola myslím na to, že čo ak sa to naozaj stane. Čo ak to urobím? Som blázon? Mám depresiu? Začnem gúgliť. Úzkosť stúpa a ja si privlastňujem rôzne diagnózy z internetu. To nie, snáď so mnou nie je toto a hádam len nie toto!
Chcem sa zbaviť tejto myšlienky, nechcem ju, zakazujem si ju.
CHYBA.
Počas terapie som pochopila, že myšlienky sú kadejaké. Každého z nás občas napadne niečo nezmyselné, hlúpe a nereálne alebo aj veľmi silné myšlienky, ako sú tie o zdraví, o živote a smrti. Je to prirodzené. Mnoho ľudí sa ich však stráni, lebo sú nepríjemné, vzbudzujú obavy. Postupne som ale dospela k tomu, že v zásade sú to v niečom úplne rovnaké myšlienky:
v tom, že SÚ TO LEN MYŠLIENKY.
Ja dokážem byť sem-tam (aj častejšie) tvor namotávkový a analyzačný a tie myšlienky, ktoré sú extravagantné, napríklad tie „čo ak si niečo urobím“, si samozrejme povšimnem a dám im väčší význam než myšlienkam povedzme o mascarpone. Bodaj by nie!
Obavné a nechcené myšlienky som si v terapii nazvala ČO-KEĎKY. Kedysi som sa ich snažila nepočuť, nevnímať, vymazať, vyhnať, prekričať, vyvrátiť (a to je Vám nekonečný cyklus dokazovania, bacha na vec…), lebo ma desili.
Ale nie je to voči tým myšlienkam trochu nefér? Prečo myšlienka o raňajkách tam smie byť a tá o smrti nie? Nečudo, že sa dožadujú svojho práva na povšimnutie, už keď ma raz napadnú.
V minulých článkoch som spomenula Pliagu, teda úzkosť, ktorá ma sem tam navštívi. Pliagu som tiež nechcela, kto už by bol nadšený z úzkostných stavov?! Ale jediné, čo pomohlo ju zmierniť, bolo sa s ňou skamarátiť – zobrať ju na vedomie, keď sa vyskytne, nechať ju v mieri, nebojovať s ňou a venovať sa tomu, čo mám rada. Nakoniec sme kamošky :), nebráni mi robiť to, čo si želám.
Tak je to aj s Čo-keďkami.
Jediná možnosť ako ich eliminovať je nechať ich v našej mysli bez nadmernej pozornosti a pridávania veľkého významu. Nie je to ľahké a nepodarilo sa mi to hneď, dokonca stále mávam kadejaké Čo-keďky. Ale už viem ako na ne.
Moje čo-keďky boli napríklad aj tieto:
Čo keď sa mi niečo stane?
Čo keď sa zbláznim?
Čo keď mám nejakú ťažkú duševnú chorobu?
Čo keď sa zabijem?
Čo keď mám niečo so srdcom, mozgom alebo čo keď mám nejakú nevyliečiteľnú chorobu?
Všetky sú rovnaké. Návod na to ako ich nemať neexistuje, pretože každý z nás ich občas má.
Dôležité je vedieť, že sú to LEN MYŠLIENKY A NIE REALITA. Pýtajú si priestor, tak im ho dajme! Ale nie nadmerný, len tak akurát. Odvďačia sa nám tým, že nám nebránia robiť to, čo chceme.Poďme s nimi do obchodu, do práce a do kina.
Môžu s nami zdobiť stromček a piecť medovníky.
Nech si s nami vychutnajú ten úžasný zemiakový šalát!
Po čase začnú blednúť a strácať ten imaginárny obrovský význam, ktorý sme im udelili.
Prajem Vám všetkým v pokoji a šťastí prežité sviatočné dni a v dobrom do ďalšieho roka.
Ako mi vravieva Jarka: „nebuďme na seba príliš prísni, buďme k sebe k láskaví!
(Aj so všetkými myšlienkami, ktoré nás napadnú.)
