A. Príbeh cez Luciine oči
Aké to bolo:
Stavy úzkosti mávam odmalička. V škole sa to začalo písomkami, dokonca drobnými bleskovkami, pokračovalo chvením v žalúdku pred stretnutiami, skúškami. Niekedy som podľa toho stavu nevedela, či sa na niečo teším, alebo mám z toho strach. Úzkosť ma vedela zmobilizovať ale aj dostatočne paralyzovať. V závislosti od okolností. Vyvrcholilo to v októbri a novembri minulého roku. Stereotyp v práci a synove „neúspechy“ v škole spôsobené tlakom na neho aj na nás ako dôsledných rodičov vyvrcholili hádkami a narušenými rodinnými vzťahmi, menej pohybu a tmavé večery prispeli k tomu ešte viac. Budila som sa o piatej ráno s kŕčmi v žalúdku, ktoré trvali počas celého dňa. Uvedomila som si, že ak chcem toto ustáť, sama si v tomto štádiu nepomôžem.
Ako sme spolu kráčali:
Pomohla mi pred dvoma rokmi a aj teraz. Prešli sme si mojím detstvom aj problémami súčasného zrelého veku. Rozanalyzovali sme si, aké situácie mi úzkosť spôsobujú a prečo. Vďaka jej podpore som si uvedomila, že takéto situácie tu budú a prístup musím zmeniť ja. A zrazu úzkosť už nebola veľká ale malá. Jednoducho preto, že som ju prijala ako súčasť seba a prestala s ňou bojovať. Prišla som na to, že tu bude ako semafor. Ale už viem rozlíšiť, kedy mi signalizuje „tešenie“ a kedy „strach“.
Uvedomila som si, že v prvom rade sa musím postarať o seba, aby som vedela pomáhať iným. Naučila som sa, čo napĺňa môj kotlík dobrej energie. Snažím sa o seba starať viac ako o domácnosť. S domácimi úlohami pomáham pokiaľ to zvládam a pripustila som si, že nemusím byť expert na anorganickú chémiu len preto, aby mal môj syn na vysvedčku dvojku. Dôležitejšie je, aby mal mamu v pohode a tú chémiu zvládol sám, hoci na trojku. Naučila som sa, že niektoré veci treba nechať vyzrieť, plynúť, lebo ich neurýchlime. Ale pri tom plynutí je dôležité vidieť dúhu, nie tmu. Naše stretnutia mi pomohli pochopiť, kedy mi bliká na semafore červená a kedy zelená. Úzkosť nevymizla, ale je menšia. Zrejme ma bude sprevádzať celý život. Ale beriem ju ako moju súčasť, ktorá mi dáva signály. Len už viem rozlíšiť aké.
Čo mi pomáha:
Veci, ktoré mám rada. Beh, príroda, čerstvý vzduch a rozhovory. S kýmkoľvek. So susedkou, v obchode, s kamoškou, s mužom. Povedala som si, že nemusím byť dokonalá ja, ani ľudia okolo mňa, ale stále chcem „vidieť dúhu“. ☺
(Lucia)
B. Príbeh cez Dankine oči
Aké to bolo:
Keď ma Lucka oslovila, bola už rozhodnutá vzdorovať svojej úzkosti. Nepáčilo sa jej ako ovplyvňovala jej život a ako zasahovala do jej rodinných a ďalších vzťahov. Evidentne mala veľký strach, že ju pohltí. Ich vzájomný dlhoročný “vzťah” Lucke už nevyhovoval.
Ako sme spolu kráčali:
Keď mi Lucka porozprávala niektoré časti svojho života, mala som pred sebou výnimočnú krásnu ženu, ktorá bojovala s psychickými ťažkosťami aj v minulosti . Ale ona ich dokázala “skrotiť”! Potom sa zamilovala, vydala, stala dvojnásobnou mamou, úspešnou v práci i vo verejnom živote. Uvedomila som si, že musí byť skutočne veľmi silná a odvážna, keď sa v minulosti ako mladučká pustila do toho boja. A nielen to, ona sa postavila aj po tom boji za seba samú a za žila taký život aký chcela.
Nepochybovala som, že má teda zdroje, aby si poradila aj s úzkosťou. Pri našich stretnutiach, aj mimo nich ich v sebe poctivo hľadala a ja som ju povzbudzovala. Bola vytrvalá a húževnatá! Postupne som bola svedkom jej premeny – stala sa krásnym motýľom, ktorý si uveril, roztiahol krídla a vzlietol nad lúku plnú kvetov. V jednej chvíli úzkosť už s nami nebola a ona pod ňou nepadala. Na jej ceste k sebe samej a k svojmu radostnejšiemu životu sa objavil semafor. Pamätám si ako jej veľké oči vtedy žiarili a ako v nich mala odrazu pokoj a mier. Už nebolo treba utekať pred úzkosťou, dokázala ju premeniť na niečo veľmi užitočné, čo všetci potrebujeme – aby sme na cestách boli v bezpečí. Ešte sa s ňou stretávame, ale ona ma už nepotrebuje. Je vlastníčkou semaforu, aj dúhy. Šťastnú cestu Ti prajem, Lucia!
(Danka Koníček Žilinčíková)
