Vidia krásu maličkostí, cítia hnev pre nespravodlivosť vo svete, sú citliví, výbušní. Toto a mnohé ďalšie zo seba dostávajú von. Umením. „Nikto mu nerozumie, je to umelec,“ znie častá „definícia“ nejedného človeka. Prečo im však ľudia nerozumejú?
Podľa mňa majú umelci výnimočný dar. Je to schopnosť vyjadriť vnímané veci jedinečným spôsobom, zatiaľ čo ostatní ľudia ich prijímajú ako fakty, zmieria sa s nimi alebo ich považujú za samozrejmosť. Umelci vedia ohýbať priamky, ktorými sme obklopení.
Preto im a ich dielam mnohí nerozumejú. Stvárňujú veci tak, ako to nie je bežné. Filmár kvalitných filmov, tanečník baletného súboru SND, klarinetista, klavirista, jazzový spevák, herec, básnik, maliar šialených obrazov, minimalistický sochár, citlivý architekt, grafický dizajnér a mnohí ďalší… všetko sú to ONI, pokiaľ tvoria zo seba alebo svojím umením čosi vyjadrujú.
Neznamená to ale, že sa delíme na umelcov a „neumelcov“ a navzájom sebou opovrhujeme. Vôbec nie. I keď umelec príde k pochopeniu svojho povolania jednoznačne ťažšie ako lekár či právnik, tvoríme jednu spoločnosť. Robíme niečo jedni pre druhých alebo minimálne jedni popri druhých.
Niečo podobné platí aj pre psychické choroby. Ľuďom trpiacim bipolárnou poruchou, depresiou či úzkosťami veľa ľudí nerozumie.
Umelcom mnoho ľudí nerozumie. Vedia ohýbať priamky, ktorými sme obklopení. Niečo podobné platí aj pre ľudí, ktorí čelia psychickým ochoreniam.
Úzkosť vyzerá ako prehnaný strach. Situácia, pri ktorej má zdravý človek síce strach, no povie si, že o nič nejde, je pre človeka s úzkosťou veľká zahmlená hora plná neistoty, ktorú takmer určite nezdolá. Tento strach je iracionálny, spôsobený vecami, ktoré často nedokáže ovplyvniť, no málokto to pochopí, pokiaľ to nezažil na vlastnej koži. A to je úzkosť ešte len predskokanom depresie…
Opisovaním stavov a pocitov, ktoré prežíva človek počas depresie, sa teraz nechcem zaoberať, ale mám tu niekoľko príkladov komunikácie s človekom trpiacim depresiou, ktorá môže byť preňho minimálne zraňujúca.
Keď som sa zamýšľala nad najhoršími „radami“, ktoré som dostala počas depresie, stretla som sa s dvoma typmi „odborníkov“ na depresiu.
Prví z nich s obľubou tvrdili: „Úplne ťa chápem, aj ja som mal depku“. Nie, nechápeš, nemal si ju. To, že smútiš za niekým po rozchode, nie je depresia, je to prirodzený a pochopiteľný smútok. Nie, ani to, že ti šibe zo skúškového a zišli by sa ti lieky na upokojenie, nie je depresia. Ani to, že prídeš unavený z práce, hodíš sa na sedačku a nechce sa ti vstať… A dokonca ani to, že máš týždeň blbú náladu a nevyjdeš kvôli tomu z bytu. Depresia je choroba. Depresívna porucha stredne ťažká a ťažká sa bez liekov nevylieči, len zhorší. Veta ako: „Mám depku z práce,“ je pre človeka s depresiou doslova urážkou. Chorí ľudia veľakrát ani nevedia, prečo depresiu majú, čo ju spustilo alebo spôsobilo, len trpia. Nesmierne trpia. Nie je to ani „len si musíš trošku oddýchnuť a budeš zas v poriadku“. Ľudia s depresiou neoddychujú, majú naložené horšie veci než je práca, majú obrovskú bolesť a smútok, ktoré spôsobujú často aj fyzické bolesti alebo samovražedné myšlienky. Preto buďte každý deň vďačný za to, že nie ste chorí, ani fyzicky, ani psychicky.
A čo druhý typ „odborníkov“? Tí začnú chorému človeku, ktorý je zúfalý a cíti sa ako totálny chudák, dávať facky jednou „radou“ za druhou: „Ale nevymýšľaj s depresiou!“. „Vzchop sa! Nevymýšľaj si! Nie si chorý, len lenivý! Mysli pozitívne! Veď si inteligentný, ty sa z toho dostaneš! (Ako súvisí depresia s inteligenciou?! ) Treba ti dať lopatu do ruky a od rána do večera budeš pracovať a hneď ťa tá depresia prejde! Už nevieš čo od dobroty, tak si si vymyslel toto!?“ … Chorý, na dne svojich síl, ponorený do depresie to neberie už len ako facky, sú to dýky, ktoré mu títo „radcovia“ každou vetou zapichávajú do tela a po ich vytiahnutí sa rany ešte dlho a veľmi bolestivo hoja. Hej, super rady, ten človek nie je lenivý, nesmierne by chcel, chcel by niečo robiť, no nemôže, nedokáže to. Lenivý človek je ten, ktorý by mohol, ale nechce. A len tak na zamyslenie: dali by ste lopatu do ruky aj niekomu so zlomenou nohou alebo onkologickému pacientovi?
Keď sa vrátime späť k tomu, čo má umenie spoločné s psychickými chorobami, vidím jednoduchú paralelu: psychiatrické diagnózy sú umením medzi všetkými ostatnými diagnózami. Veľa ľudí im nerozumie rovnako, ako nerozumejú umeniu. Ľudia s týmito chorobami vidia a vnímajú veci okolo seba inak ako väčšina ľudí.
Tí, ktorí zažili, aké to je mať vtieravé myšlienky, záchvaty paniky, úzkosti či depresie, po zlepšení stavu alebo vyliečení (ak je vyliečenie možné a nejde o chronické ochorenie ) dokážu vnímať veci okolo seba celkom inými očami ako pred ochorením. Poteší ich, že pred domom kvitnú kvety, že môžu sedieť v kaviarni ako ostatní ľudia a nie je im medzi nimi zle, že tam sedia s priateľmi, pri ktorých sa cítia dobre, že si vedia vychutnať kávu, že pocítia jemný vánok a počujú šum lístia. Sú to neopísateľné pocity šťastia, ktoré si vážia ako nikdy predtým, lebo im predchádzali mesiace či roky bez radosti a potešenia.
Človek vyzerá „akoby spadol z duba“ a vlastne z neho naozaj spadol.
Spadol spomedzi lístia povinností, stresu, nevydržateľného tlaku, prekonávania sa a neodpočívania, do hlbokej priepasti pod zemou, do temnoty, na dno svojich síl a možností. Po prekonaní pocitov úplnej beznádeje sa z tejto priepasti ťažko vyškrabal späť na zem, a urobí všetko preto, aby na zemi aj zostal, pretože vie, že lístie dubu ani priepasť pod ním nie sú dobré miesta, že obe prinášajú trápenie.
Získať nadhľad je veľkým darom, robí z ľudí s „nepochopiteľnými“ diagnózami umelcov. Ohýbajú priamky, ktorými sme obklopení.
