Hanami – viac než tisícročný zvyk Japoncov odložiť všetko bokom v čase, keď kvitnú sakury a ísť sa na to kvitnutie pozerať, ma roznežňuje. Dobre čítate – roznežňuje.
Vždy na jar som netrpezlivá a čakám kedy začnú kvitnúť kríky a stromy. Milujem to postupné otváranie púčikov, aj tŕpnutie, či tá krása nezamrzne a potom, keď v plnej sile rozkvitnú – som dojatá od toho všetkého, čo mám pred očami…rozkvitnuté trnky, rozhádzané po lúkach, mi pripomínajú nevesty, ktoré sa stretli uprostred času a sveta a vycifrované sa ukazujú všetkým na obdiv.
Rozkvitnutie hrušky na našej záhrade je kúsok po kúsku prekvapivé, najprv len na vetvičke tu vľavo, potom kúsok nad ňou a potom na vetvičkách oproti. Jabloň ma prekvapí pomalým roztváraním púčkov, akoby zbierali odvahu otvoriť sa a rozozvučať srdce. A čerešne? A slivky? Nádherne kričiaca nádhera.
Trvá to pár dní a potom sa mi lúka či záhrada plná rozkvitnutých stromov a kríkov stane samozrejmosťou. A potom viem, že príde čas, kedy to skončí. Pomaly budú odpadávať prvé kvetné lístky, posadia sa na zem alebo vzlietnu v povetrí až celkom zmiznú a stromy a kríky po odkvitnutí začnú žiť ďalší príbeh…
Pozeranie a vnímanie krásy, ktorá ma presahuje, mi pomáha byť tam a byť úplne v tom. Zároveň práve vtedy prežívať to, čomu sme dali pomenovanie úžas. Akýsi hlboký obdiv k tej nevýdanosti a neslýchanosti, ktorej som súčasťou. Najjednoduchšie to je v kontakte s prírodou. Stačí mi vlastne prísť k stromu či kríku, zastaviť sa, spomaliť, otvoriť oči a srdce, sústrediť sa a v n í m a ť. Krásu, ktorá trvá chvíľu a predsa nateraz, keď pred ňou stojím, akoby bola večná a obrovská.
Niekto by možno pri popise vyššie spomenutého použil slová ako byť vedomý alebo plne prítomný alebo použiť mindfulnes. Ja to popisujem takto. Pretože toto som ja a môj príbeh o Hanami. Je len istý čas, kedy kvitnú kríky
a stromy a keď tento čas túto jar zmeškáme, kvety zase uvidíme až o rok…Prečo je dobré nezmeškať?
Sviatok Hanami je pre Japoncov výnimočný. V televízií hlásia predpovedači kedy a kde kvitnú sakury a ľudia v celých húfoch chodia piknikovať, oddychovať, rozprávať sa, pozorovať rozkvitnuté kvety. Rozkvitnuté kvety im pripomínajú a upozorňujú ich na krehkosť života tu na zemi, na jeho dočasnosť a pominuteľnosť.
Pre mňa je pozeranie rozkvitnutých trniek, jabloní, čerešní či sliviek určite o Kráse, ale aj o mojich prioritách – zadívať sa na to všetko, všímať si to, zariadiť si deň a týždeň podľa tejto výnimočnej udalosti…je tiež o spomaľovaní a spomalení a zastavení sa a prichádzaní na správne miesto – pretože ako inak by som to všetko mohla naozaj Vidieť a Precítiť? Môj sviatok Hanami je však aj o plne prežitej radosti z toho, čo všetko mám i z toho jednoduchého: že po zime prichádza jar. Je o vďačnosti, že mám oči, ktoré tú krásu vidia a schopnosť cítiť vôňu tých kvetov, nežnosť lupienkov na prstoch, počuť radostnú pieseň vtákov navôkol.
Sviatok Hanami mi nikto nevnucuje. Ani ja Vám ho nevnucujem, iba som Vám o ňom chcela rozpovedať príbeh. Je mi veľmi blízky a som rada, že ho aj túto jar zaraďujem do svojho života. Túto jar nebudem pozerať úchvatné fotografie rozkvitnutých stromov, ani sledovať na sociálnych sietiach videopríbehy rozkvitnutia jedného kvetu, ani sledovať dokumenty o rozkvitnutých sakurách v Japonsku, ani obdivovať rozkvitnuté kríky z auta . A ani rozkvitnuté kríky či stromy nebudem fotiť.
Nemôžem, zmeškala by som to, čo sa deje práve za humnami. Kúsok po kúsku rozkvitá to najdôležitejšie pre mňa a možno i pre Vás: svet, v ktorom naozaj žijem, som, sme, ste. Chcem z neho čo najviac vidieť a naozaj cítiť. Pozývam Vás urobiť to isté. A ak máte ešte chuť na premýšľanie, tu sú otázky, ktoré mi prišli na myseľ:
- Ak práve tu a teraz za humnami môže byť moje, naše, vaše HanaMy, čo by to pre vaše najbližšie dni znamenalo
- S kým by ste sa chceli spomaliť a sústrediť na vnímanie takejto krásy?
- Komu by ste takýto sviatok dopriali?
- Ako by vyzeral sviatok podobný Hanami v lete, v jeseni či v zime?
PS: Vôbec nepochybujem o tom, že nájsť cestičku k aspoň jednému rozkvitnutému stromu a kríku, je v našej krajine stále jednoduché. Čas na obzeranie tejto krásy v pokoji a kľude si musí vyčleniť každý sám. Nezmeškajte prosím svoje HanaVy! A dajte o ňom vedieť iným! Možno to je jeden z najkrajších, najdôležitejších a najdostupnejších darov, ktorý môžeme samy sebe i jeden druhému teraz darovať.
DKZ
