Pýtam sa sama seba – mením sa na tetku? Na staršiu dámu v zástere? Už hádam aj desaťročie to tak mám – od konca novembra myslím na vianočné pečenie, na to, ako a koho zorganizujem k pečeniu. Pozorujem tento zvyk a popravde, nie vždy je to celkom v súlade s hektickejším záverom roka, únavou, navyše som kedysi vonkoncom nebola fanúšičkou pečenia sladkostí (slaných jedál áno, to je už je iná vec!) …, a tak sa rozprávam so svojim vnútrom, či mi to vôbec dáva zmysel? Či nepodlieham vianočným ošiaľom, ktoré spoločnosť dokáže generovať a udržiavať.
No a nie. Tento rok som si znovu-privlastnila pečenie. Po tom, ako som odhalila korene tohto môjho tajomného tiahnutia k pečeniu.
Jedny z mojich najobľúbenejších spomienok z detstva, sú tie u starých rodičov v Banskej Štiavnici. Aj tie vianočné, v širšom kruhu rodiny, ale práve tam, u starkých. Rodinné prechádzky do lesa. To býval ešte poriadne zaľahnutý snehom. Rytmické vŕzganie našich rezkých krokov. Vtedy bolo bežné aj vracať sa z lesa so stromčekom pod pazuchou (dnes už to tak nerobíme). Stromček potom visel doma zo stropu, neskôr v stojane, voňal, objímal slamené ozdoby, červené stužky, medovníky. Starý otec robil na liatinovej platni oplátky, pieklo sa, pobehovali sme živo po byte a celé to bolo také … skrátka pekné. Tieto vianočné spomienky v atmosfére slávnosti a vôní mám jednoznačne v banku tých vrelých a bezpečných.
Prepojila som sa s tým o niečo viac tento rok, keď mi kamarátka hovorí: „My na Vianoce nepečieme, žiadne vianočné pečivo- vlastnoručne vyrobené ani zakúpené…, nemáme to radi, nikdy sme nemali, nie sme na také veci. Dáme si tak akurát jeden cheesecake po večeri“. A v ten večer mi to došlo! Bez toho, že by som chcela minulosť zámerne replikovať … – robím to podobne, ako kedysi moji starí rodičia a moja mama. Lebo to mám skrátka rada. Ja pokračujem v tradícii!
A nie, sama v kuchyni by som do toho rozhodne nešla. Načo? Na to, aby bolo čo dať na stôl? To sa dá spraviť aj cez objednávku. Tie koláče, ako výsledok, sú vedľajšie. Ale tá atmosféra, keď sa spoločne niečo voňavé vyrába! Voňavá slávnostná socializácia. Posledné roky tak robíme s partnerom a sme ten najlepší tím. Spolu miesime a vykrajujeme. Veru tak. Pri hudbe, ja do toho občas spievam alebo kvílim, poskakujeme a potancovávame.
Vtedy si uvedomujem, ako veľmi som vďačná za radostné rituály, za blízkych ľudí, za to, že si dokážeme na spoločné rozvoniavanie nájsť čas a užiť si to. Tak cez Advent, ako aj na Štedrý deň. Tam je už virvaru v širokom kruhu neúrekom a sem tam si treba aj držať klobúky, lebo sa stretne veľa vesmírov na malom mieste, to áno. Ale aj tak…
Zároveň si uvedomujem, že nie každý má to šťastie a pokorne dúfam, že to neznie ako vyťahovanie sa. Keďže pracujem s ľuďmi, mám možnosť dozvedať sa o množstve rozličných druhoch zvykov a postojov, tradícii a „antitradícii“ alebo nových trendov, emočných pletencov, obáv, úzkostí a trápení súvisiacich s vianočnými sviatkami, zvládacích stratégií okolo Vianoc. Niet sa čo čudovať, čo rodina, to jedinečný vesmír zvyklostí, ale aj náročností, ktoré robia zo sviatkov niekedy doslova výzvu, ako ich prežiť bez ujmy. Niečo z toho som si zažila aj ja, tie súčiastky nech pohltí čas a v tom, čo si ceníme budeme pokračovať.
Každopádne, rodinné príbehy sa neporovnávajú, ešte to! O inom to chce byť. Je fajn vybrať si, čo robiť a ako to robiť, snáď nájsť spoločenstvo, kde sa to podobá tomu, čo nám je blízke a milé, alebo taký trend rozprúdiť a niekoho tým „nakaziť“. Skúsme poodstúpiť od toho, čo sociálne a ďalšie média ukazujú ako obraz Vianoc a vybrať si tú časť rituálu, ktorá bude pre nás tým „domovom“, či už staronovým alebo novým. A majme Vianove, akokoľvek to bude vyzerať, po svojom.
Všetkým, ktorí to majú cez Vianoce ťažké, posielam na diaľku symbolickú podporu. Myslíme na vás! A keď je vám ťažko, ozvite sa niekomu, nezostaňte v tom sami. Alebo uplatňujte k sebe láskavé, rozvážne, spôsoby ako to prežiť.
