Bol to zvláštny pocit. Bola v ňom ohromná únava aj smútok. Večer som nedokázala zaspať. Tisíckrát som si prehrávala rozmanité situácie dňa a hľadala iné, lepšie scenáre reality. Ráno som sa prebúdzala s prázdnymi očami. Cítila som, že sa nedokážem spoľahnúť sama na seba. Zabudla som na dohodnuté stretnutie. Rozplakala som sa v práci. Kričala som na svoje deti. Nevládala som hovoriť so svojim mužom. „Nie je to nič dramatické,“ hovorila som sama sebe, napriek tomu som cítila, že so sebou strácam kontakt. Že sa nachádzam v rezervách vlastných síl. A že je pravdepodobné, že aj tieto záložné zdroje čoskoro dôjdu. Niekedy v týchto chvíľach si pamätám impulz, ktorý by som pripísala pudu sebazáchovy. Impulz, vďaka ktorému som otvorila mail a napísala jej. Mojej sprievodkyni.
Dohadujeme si stretnutie. Mám už skúsenosti s prácou so svojim prežívaním, rôznymi druhmi supervízie a podobne, no napriek tomu (a možno práve preto) pred stretnutím pochybujem. „Aký zázrak od toho čakáš?“ kladiem si otázku a musím priznať, že nečakám nič. Cítim sa natoľko paralyzovaná, že akýkoľvek náznak pohybu budem vnímať ako pozitívny posun.
Je pre mňa náročné nájsť si čas. Je náročné neodvolať stretnutie na poslednú chvíľu s nejakou banálnou výhovorkou. Je náročné sústrediť sa. Chvíľu sa cítim trápne. Nedokážem ani povedať, kvôli čomu vlastne prichádzam. Jej to nevadí. Sedí. Počúva. Zaujíma sa. Pýta sa. Je ticho. Neľaká sa mojich sĺz. Ja sedím, zanorená v gauči a zároveň behám krajinou, ktorou som už veľmi dávno nekráčala. Nie som tam sama. Cítim sa veľmi bezpečne. Cítim, že je pri mne niekto, kto tieto končiny dôverne pozná a preto ma nimi môže viesť. Kreslím. Už veľmi dlho som nekreslila. Vynára sa predo mnou jednoduchá, detská kresba postavy. Dívam sa na ňu. Je krásna. Nežná, krehká a hravá, dokonca roztomilá. Dívam sa na ňu a pokúšam sa zapamätať si každý kúsok tohto obrazu, každučký kúsok toho pocitu, že je to v poriadku. Že ja som v poriadku.
Na jednom z ďalších stretnutí hovoríme o frustrácii. Precízne vnímam, s akými miestami a ľuďmi sa mi tento pocit spája. Cítim hnev. Mám ohromnú chuť nájsť nejakého vinníka, na ktorého by som všetku tú ťarchu zvalila. Ostáva však ticho. Moja sprievodkyňa je po mojom boku. Dáva mi čas na všetko, čo potrebujem. Pozorujem svoj hnev, svoju únavu aj svoju bolesť. Všetko prechádza, ostáva len vďačnosť… Sprievodkyňa ma naviguje ďalej, spolu „cestujeme“ na miesta, ktoré sú len moje, kde je pokoj, slnko, ticho, kde to vonia morom, kde sa cítim totálne sama sebou. Mám to. Som tam. Je to ohromné. Mám pocit, že ma práve niekto káblom pripojil na zdroj. Nabíjam…
To hlavné sa však deje mimo náš spoločný priestor. Doma, vo mojich vzťahoch s deťmi aj mojim mužom. V práci. Vo všetkých mojich aktivitách.
Lepšie spím. Voľnejšie sa mi dýcha. Som trpezlivejšia. Oddychujem. Niekedy nerobím vôbec nič a mám z toho dobrý pocit. Mám energiu na to, aby som dokázala zmysluplne organizovať svoj čas. Hovorím o tom, čo potrebujem. Sústredím sa. Usmievam sa. Teším sa z detí. Teším sa do práce. Napätie klesá. Je to fajn. Je to veľmi fajn.
Uf. Je to ako vynoriť sa nad hladinu.
Na poslednom stretnutí s terapeutkou o tom hovoríme. O zmenách, ktoré cítim. Ďakujem za cesty, ktoré sa predo mnou otvorili. Myslím, že tam boli vždy, len som ich nevidela cez tú neznesiteľnú hmlu. Cítim veľkú pohodu. Až trochu patetickú radosť z toho, že som sa odhodlala. Vďačnosť za tento kontakt. Cítim sa zdravá a vyživená. Cítim zdravé a vyživené vzťahy. Cítim sa živá a mám z toho radosť.
Ak by som stretla samu seba pred pol rokom, chcela by som si odkázať toto:
-
Nezdráhaj sa vyhľadať pomoc, keď Ti ubúdajú sily.
-
Dopraj si čas pre seba, pre to, čo potrebuješ.
-
Je v poriadku, že niekedy proste nemáš svoj deň. Nie je však v poriadku uspokojiť sa s tým, že život je skrátka taký.
-
Existujú nástroje, ako môžeš lepšie spoznať sama seba, aj nástroje, vďaka ktorým ťa môžu lepšie spoznať ostatní.
-
Vnímavá sprievodkyňa/vnímavý sprievodca sa postará o to, že budeš na svojich „cestách“ v bezpečí. Dovoľ si dôverovať.
-
Ďakujem Ti, že túžiš žiť naplnený život.
(príbeh „vynárania nad hladinu“ zažila a spísala: Lucia Kubíny)
