V jednej z mojich obľúbených kníh, Posolstvo od protinožcov, autorka Marlo Marganová popisuje spôsob oslavovania narodenín u Aborigíncov, domorodých obyvateľov Austrálie. Hoci nejde o dokumentárnu knihu ale fikciu, neuberá to myšlienke na zaujímavosti. Narozdiel od zvykov v našej kultúre, oslavu neorganizujú na výročie narodenia, ale vtedy keď hociktorý z členov kmeňa oznámi že skrátka chce narodeniny osláviť. Dôvodom nie je nič objektívne, ale jeho vlastné vedomie, že u neho nastala zmena.
V autorkinom príbehu zmenu u seba Aborigínci sami spoznajú, sami vedia určiť že „podrástli“ vo svojim vnímaní, v činoch a v pohľade na svet. Oslava tak zdôrazňuje ich novú mieru zrelosti a dáva pozornosť konkrétnemu človeku nie preto že je o rok starší, ale preto že investoval energiu do zmeny, zabojoval so svojimi zlozvykmi alebo sa otvoril novým pohľadom. Niekedy prejde aj pár rokov, kým opäť oslavujú.
My máme naše klasické rituály menín a narodenín, ktoré plnia minimálne ten účel, že sa stretneme s blízkymi, tešíme sa, že sme uzavreli ďalší rok a prípadne si dáme predsavzatia na ďalších 12 mesiacov. Máme kalendáre a rodné listy a preto je ich objektívnosť nepopierateľná a ľahko merateľná. Nikto nespochybňuje či máme alebo nemáme právo oslavovať.
Ak by Aborigínci mali prejsť na náš systém, bez matrík a presných záznamov by to mali náročné. Na druhej strane, čo by sme potrebovali my a naša kultúra na to, aby sme mohli uplatniť ich pravidlá? Viem si predstaviť nasledovný „balíček nevyhnutných nástrojov a opatrení“:
- Schopnosť uvedomovať si a citlivejšie vnímať drobné zmeny, ktoré sa dejú v nás a v našich životoch, bez toho aby sme mali jasne nastavené kritériá a spoločenské méty za ktorými máme ísť. Dnes vieme ľahko osláviť maturitu, štátnicu, povýšenie v práci, svadbu alebo výhry v súťažiach no dokázali by sme si všimnúť, že sme sa odrazu pri rozhodovaniach začali viac spoliehať sami na seba alebo že sa už oveľa menej rozčuľujeme nad správaním kolegov?
- Prijať rôznorodosť a fakt, že každý z nás nepotrebuje dosiahnuť rovnaké zmeny a že pre každého je hodnotné niečo iné a tým zároveň upustiť z pomyslených štandardov, ktoré diktujú kde by sme už mali v určitom období byť a čo by sme už mali zvládať.
- Dôverovať iným v tom, že majú schopnosť rozpoznať, čo je skutočne dôležitý posun a akceptovať ich mierky zmeny. Tie najpodstatnejšie zážitky sú totiž neprenositeľné a často je to drobný „mikro“ rozdiel vo vnímaní, ktorý má obrovský dopad na kvalitu každodenného života. Tiež by sme si museli navzájom dôverovať v tom, že nechceme systém zneužívať vo svoj prospech alebo len na strhávanie pozornosti na seba.
- Dokázať akceptovať individuálne tempo, pretože, to čo pre jedného môže byť zvládnuté za jeden deň, pre iného môže predstavovať niekoľkomesačný boj.
- Akceptovať neúplnosť a nedokonalosť. Ak sme raz dosiahli určitý vek, späť nepôjdeme, ale ak sa nám raz niečo v našom správaní podarilo zmeniť, nie je vylúčené, že ešte zopár „pošmyknutí“ nastane.
Neviem ako vy, ale ja tuším, ktorá kultúra by sa v prípade výmeny viac potrápila 🙂
Ešteže nič nemusíme meniť a presne vieme, keby zorganizovať oslavu.
Ja si možno si tento rok odložím aspoň pomyslený kredit meninovej oslavy a uplatním ho radšej pri inej príležitosť. Som celkom zvedavá kedy a prečo budem takéto „ zmeniny“ oslavovať.
