Danile: Ja ako dieťa za ruky s Čo-keďkami na ceste do školy
Príbeh z pohľadu Danky
Po tom, ako som sa vďaka terapii naučila pracovať s mojou Úzkosťou a „Čo-keďkami“, keď už mi takmer vôbec nezasahovali do života, … , nešlo mi do hlavy, prečo ma tie otravné myšlienky aj tak stále napadajú. Veď na mňa už ani nemajú vplyv! Som odvážna a robím si v živote, čo chcem. Vtieravé myšlienky doň už nezapadajú. Ale že vôbec!
A tak sme v to jedno sedenie s terapeutkou pozreli ešte raz do obdobia, kam zapadajú najviac. Odvážila som sa opäť pozrieť do svojej minulosti na svoje detské Ja, kedy sa vlastne všetka ta úzkosť a strach zrodili.
Ako dieťa som prežívala viac stresujúcich období za sebou – rozvod rodičov keď som bola veľmi malá, tvrdá pestúnska výchova hraničiaca s psychickým týraním. Spolu s terapeutkou sme sa napokon pristavili pri tom, ako ja – teraz už zrelá a skúsená – vidím to dievčatko, ktoré prechádzalo cez tieto mnohé ťažké situácie. Spomenula som si, že sa to dievčatko vtedy nemalo veľmi ako brániť, malo pocit, že to nemôže nikomu povedať. Malo strach z toho, čo by nastalo, keby tak urobilo. Ach, aké hrozné, moja malá! Pocítila som k tomu dievčatku veľkú lásku a súcit. Jarmila sa spýtala, čo vtedy to dievčatko robilo, keď malo veľký strach – čo alebo kto jej pomohlo ho zvládnuť?
A tak som si to celé do hĺbky uvedomila.
Vtedy prišli. Kamarátky „Čo-keďky“, myšlienky, ktoré ma vystríhali pred nebezpečenstvom: “Čo keď dostaneš zlú známku? – zas dostaneš veľkou varechou a bude hroziť, že pestúnka ti to celé spočíta, bude s tebou zle nedobre!” „Ale keď si dáš toto tielko, budeš mať šťastie a dostaneš dobrú známku, ona sa nebude hnevať.“ – vraveli mi Čo-keďky.
V tom terapeutickom sedení som prvýkrát svoje ťažkosti a svoju úzkosť uvidela ako niečo, čo mi otravuje život, ale ako niečo, čo ma vtedy chránilo a pomáhalo mi prežiť ťažké obdobie. Vnútorný hlas, ktorý ma vystríhal, že môže dôjsť k čomusi zlému a rôzne detské rituály ako pomocníkov, ktorí ma pred tým chceli ochrániť. Zároveň mi teraz bolo jasné, že Úzkosť a rituály mali význam práve vtedy. Teraz už význam nemajú, už sem nezapadajú.
Napriek tomu tu so mnou boli dlho, až doteraz, i keď mi už dávno nič nehrozilo. Asi preto, že som sa nikdy k nim nevrátila takýmto chápajúcim spôsobom. Celú dospelosť som so svojou úzkosťou a „Čo-keďkami“ bojovala alebo ich nejako pacifikovala, ale teraz som to videla inak a mala som veľa lásky a súcitu pre mňa samú, keď som bola dievčatko, ktoré sa tak bálo až ho z toho bolievalo bruško. Teraz som dokonca mala súcit aj pre tie Úzkosti, ktoré vidím, že boli absolútne primerané ťaživej situácii. Súcit aj pre rituály, ktoré viem, že mali vtedy veľký význam – pomáhali mi prežiť. Teraz som ich uzrela a aj nakreslila: moje „Čo-keďky“ ako malé dievčatká, ktoré mi boli v tom veku priateľkami a ktoré ma držali každá za jednu ruku a kráčali spolu so mnou do školy. Chránili ma pred všetkým zlým.
Jarmila videla moje rozcítenie. Spýtala sa ma, aké to pre mňa je, uvidieť teraz to takto.
Plakala som. Boli to slzy úľavy, slzy porozumenia a láskavosti, slzy šťastia, pretože konečne som pochopila.
Pochopila som svoj strach. A pochopila nielen hlavou, ale celou dušou.
Príbeh z pohľadu terapeutky Jarmily
S Dankou som sa stretla v dobe, keď viac už nechcela, aby ju strachy, úzkosť a vtieravé myšlienky oberali o dobrý život. Dúfala, že nemusí takto žiť ďalej a že sa raz od strachov oslobodí.
Keď sme túto vnútornú revolúciu postrehli a podarilo sa nám pekne oživiť Dankine živé, spontánne, radostné a odvážne Ja, ktoré sa už viac nenechá utláčať a zväzovať… opakovane sme v našich stretnutiach ozvučovali príbehy o tom, ako sa jej darí nastavovať Strachom hranice.
Bolo pre mňa inšpirujúce byť svedkom toľkej jej odvahy. Napriek obavám, ktoré nazvala “Čo-keďky” (typu: Čo keď sa stane toto, Čo keď sa stane hento…), urobila napokon vždy to, čo chcela ona – nový vzťah, nová práca, sťahovanie, šoférovanie, cestovanie, chaty a výlety. Hrdinka! Niekdajšia depresia bola ta-tam. Danka rozkvitla. Znižovanie liekov, postupné vysádzanie. Dá sa povedať, že vlastným životom Strachu už jednoznačne ukázala, kto tu má navrch. Bola za to na seba hrdá, na celú tú cestu, cítila sa byť spokojná a slobodná žena, ktorá mala rada svoje dni s ľuďmi, ktorí mali radi ju. Obavné myšlienky (Čo-keďky) mali len nepatrný vplyv na jej činy, nálady a telesné pocity. Prijímala ich už ako súčasť života, ako akceptovanie nedokonalosti a takmer sme sa lúčili s terapiou.
Ale aj tak … po všetkých týchto zmenách a príbehu oslobodenia sa, Danke nešlo do hlavy ako to, že ju obťažujúce myšlienky ešte vôbec napadajú: „Nezapadá to, veď som už očividne kdesi úplne inde!“
Pozvala som teda Danku, aby sme sa znovu-pobzreli z tejto pozície, ktorú označila “som už kdesi úplne inde” do toho obdobia, kde obavné myšlienky zapadali najviac. Obzreli sme tam spoločne ako dobre vybavený tím: Danka ktorá je už teraz „majsterkou na svoj život“, jej skrotené „Čo-keďky“ a Jarmila. Obzreli sme sa z bezpečného stanovišťa do toho náročného obdobia – do detstva.
…
“Od strachu malú Danku vždy ráno bolieva bruško, ale malé milé rituály jej dodávajú viac pocitu bezpečia, že všetko dobre dopadne. Napríklad biele tielko a nestúpať na praskliny chodníkov… ju chránia pred zlou známkou a hnevom Tety.” Danke každou ďalšou vetou bolo viac jasné, aký zmysel tie obavy zohrávali pre to malé dievčatko.
Ponúkla som jej, nech ich nakreslí – dievčatko aj týchto pomocníkov, ako jej pomáhali. Nakreslila tri dievčatká, seba v strede a s ňou za ruky tie obavy a rituály, ako spolu kráčajú každé ráno do školy. “Držali sme sa všetky za ruky, pomáhali mi, dodávali mi odvahu.”
Pýtam sa Danky, aké je pre ňu to uvedomenie lebo vidím, že je dojatá. Chviľu ešte neodpovedá … trochu plače a usmieva sa, hľadí na kresbu.
“Je to strašne dojímavé. Ja tu s nimi bojujem a nemám ich rada, ale oni boli ku mne vtedy také láskavé. Potrebovala som ich, inak by som si neporadila.”
“Chcete im, Danka, možno niečo povedať, keď Vám tak pomohli, keď to teraz celé takto vidíte?
“Že im ďakujem. Bolo to hrozné obdobie. Toľko som sa vtedy bála. Veľmi mi pomohli. Sú ako najlepšie priateľky. A … (ticho…dojatie) … a, ale že už ich viac nepotrebujem. Že sa s nimi asi aj rozlúčim.”
“A ako sa ony cítia? Boli ste ako priateľky, hovoríte. Nebude im smutno? Ale usmievate sa. Tak ako to teraz je? Čo budú teraz robiť, keď už viac nepotrebujete ich pomoc?”
“Nie je to vôbec smutné. Teraz vedia, že už som v poriadku. Sú rady. Tešia sa. Môžu sa ísť spokojne hrať.”
Už na konci toho sedenia Danka zhodnotila, že bolo zo všetkých najsilnejšie a úplne zásadné. Ja som povedala, že aj pre mňa to bolo veľmi silné a poďakovala som, že som s ňou mohla byť pri tom.
Zdá sa, že až po nejakej dobe bolo možné sa vrátiť k nim do detstva s takou veľkou láskou a porozumením k sebe a ku svojim vnútorným “ochrankyniam”. Lebo jej aktualizovaný životný príbeh a vedomie seba mohli teraz už lepšie a hlbšie do-ošetriť dávne traumatické zážitky. Teraz už láskavo ale jednoznačne zanechať obrany tam kam patrili, do obdobia útlaku. To obdobie tu už nie je. Teraz už im bola Danka schopná povedať skutočne z hĺbky srdca: “Ďakujem vám, zachránili ste mi život. Ale už je dobre, už sa môžete ísť bezstarostne hrať.“
Bolo to skutočne silné. S Dankou sme sa zhodli, že hoci celé to bol príbeh oslobdzovania od života v strachu k radostnému a slobodnému žitiu, až táto časť bola akýmsi jeho zásadným vyvrcholením. Doošetrila sa vnutorná rana a s tým prišlo ešte hlbšie oslobodenie. Bolo to vidieť aj v pohľade, ktorý mi dala, keď sme sa lúčili. Bola v ňom láska, dojatie a mier. Krásne.
Dobrovoľníčka sekcie Skrotiť Draka sa rozhodla, po dlhých rokoch bojovania s úzkosťou, sa s ňou skamarátiť. Priviedla ju k tomu vlastná skúsenosť v naratívnej terapii. Z veľkej časti sa jej to už podarilo. Rozhodla sa o tom písať hlavne preto, aby aj ostatní vedeli, že je to možné, keďže ani ona sama tomu kedysi neverila.
