„Identifikoval/a som dostatočne svoju potrebu?“ To je otázka, ktorú by sme mohli sami sebe položiť čo najčastejšie. Ešte pred tým, než začneme nástojčivo konať v snahe zmenšiť zažívané frustrácie. Je dobre postarať sa o seba, áno, ale v ktorých prípadoch ide o starostlivosť a kedy ide o maskovanú medvediu službu?
Spomínanú otázku možno používať v lepšom prípade ako skúšku správnosti. Overenie, ktoré je však užitočné robiť skôr než dôjdeme k výsledku. Pristaviť sa a preveriť pred tým, ako siahneme po zdanlivom uspokojení. Zdôrazňujem pomenovanie „identifikoval si dostatočne“, nie „identifikoval si dobre“. Pretože tu neexistuje správna odpoveď. Existuje len dostatočne alebo nedostatočne preverenie. Uvedomenie si, priblíženie sa k pravdivosti vlastného prežívania ako jeden pól osi a na druhom póle dimenzie ilúzie, viac či menej zbrklé, prekrútené, zahmlené a nejasné len tušenie či nevedomosť toho, aké nenaplnené potreby to človeka vlastne frustrujú a následne vedú k správaniu, ktoré robí.
Pozor, prvá rýchla odpoveď na otázku o skutočnej povahe potrieb často ešte nebýva dostatočná. Až keď sa to trochu pootáča z rôznych strán, odhalí sa jasnejšia podstata. A niekedy ani vtedy nie. Človek sa nie vždy rád konfrontuje so skutočnosťami. A aj k tomu možno byť zhovievavý. Má to svoj význam.
Všetko má svoj jedinečný proces, načasovanie, svoj „polčas rozpadu“.
Psychoanalytik a esejista Adam Phillips v svojej útlej knihe venovanej širokej verejnosti (na Slovensku vyšla prednedávnom) hovorí okrem iného o transformatívnom potenciály frustrácií. Najmä pokiaľ ide o zložitejšie psychologické fenomény a potreby, nebýva vždy jednoduché zdroj frustrácie presne lokalizovať. 
Odkazujúc sa na Freuda i Biona, autor tvrdí, že človek v obrane svojho ega často nechce uzrieť presný zdroj svojich frustrácií zo strachu, že by túto skutočnosť o sebe azda nemusel uniesť. V jeho hodnotovom svete by mohla byť v tom čase neprijateľná. Alebo zo zotrvačnosti uspokojuje svoje potreby záložne, lebo sa to kedysi osvedčilo a zabúda sám u seba preveriť: „Čo v tomto momente skutočne potrebujem?“. A tak vzniká celý bohatý kolobeh náhradne uspokojovaných potrieb a neutíchajúcich frustrácií.
„Závislosť je vždy závislosťou od frustrácie- frustrácie uspokojenej príliš rýchlo a príliš jednoducho.“ Až keď potreby dostatočne identifikujeme, vieme ich uspokojiť alebo s nimi realisticky naložiť.“
„Nespoznanú, nehmatateľnú frustráciu nemožno uspokojiť ani prijať.“
Ak však prijmeme frustráciu ako cestu, ktorá nás privedie k poznaniu toho, čo naozaj chceme, uspokojenie často príde samé.
To mi pripomína, ako v terapii klienti často pokladajú svoju ťažkosť za vyriešenú (alebo nastane prvá výraznejšia zmena, zmena druhého rádu), keď dokážu dostatočne dobre sformulovať cieľ, na ktorom chcú pracovať, pomenovať presnejšie a pravdivejšie (pre nich), čo je to, čo si pre seba želajú. To býva niekedy aj dlhodobý avšak veľmi hodnotný proces. Odpoveď na otázku, „Čo to skutočne potrebujem?“ býva niekedy vyriešením ťažkosti, pre ktorú človek osloví terapeuta.
Phillips, A. (2015). Čo nám uniká. Chvála nežitého života. Inaque : Bratislava.
