Tehotenstvo, pôrod a začínajúce rodičovstvo je novým, veľmi zaujímavým a intenzívnym obdobím v živote človeka. Prináša mnoho radostných chvíľ, očakávaní ale i obáv a neistoty. Nadchádzajúci rodičia si kladú mnoho otázok a vypočujú si mnoho rád a odporúčaní od svojich rodičov, príbuzných a priateľov o tom, ako správne dieťa vychovávať, ako k nemu pristupovať. Pretože mnohé z týchto rád si navzájom odporujú, rodičia sú často ešte viac zmätení ako predtým. Internetom sa šíri nekonečné množstvo informácií, v ktorých sa hľadajúci rodič neraz stratí a cíti sa ešte bezradnejšie.
Tak ako v iných oblastiach života, tak aj v prístupoch k rodičovstvu a výchove sa objavujú nové trendy. Medzi jednotlivými generáciami je občas až priepastný rozdiel vo vnímaní toho, čo je “správne”. Kedysi osvedčené prístupy sú dnes považované za prekonané, staromódne, ba občas dokonca za škodlivé. Príkladom je propagovanie umelej výživy pre dojčatá (druhá polovica 20.storočia), ktoré sa z dnešného pohľadu javí ako veľký krok vedľa a dojčenie je znovu považované za najlepšiu výživu pre vyvíjajúce sa dieťa. Uvedomenie si nespoľahlivosti mnohých informácií a neustále sa vyvíjajúceho ľudského poznania nás opäť zneisťuje v tom, čo je správne a čo nie. O čo sa teda môžeme oprieť?
Teória vzťahovej väzby
Každé dieťa je iné, originálne. Rovnako originálny je aj vzťah rodiča a dieťaťa, charakter ich vzájomnej komunikácie, teda to, ako sa k sebe vzťahujú. Hovoríme o vzťahovej väzbe medzi rodičom a dieťaťom. Teóriu vzťahovej väzby prvý krát formuloval John Bowlby, britský psychiater a psychoanalytik, ktorý sa približne od 50-tych rokov 20.storočia intenzívne zaoberal problematikou detského vývinu a najmä teóriou pripútania (attachment theory). Pripútanie je špecifické emocionálne spojenie medzi dvomi ľuďmi. Bezpečné pripútanie dieťaťa k vzťahovej osobe je také, ktoré sa vyznačuje ochranou, starostlivosťou a podporou zo strany vzťahovej osoby, toto správanie je pre dieťa uchopiteľné a predvídateľné, dieťa sa vo vzťahu s touto osobou cíti bezpečne a to má priaznivý vplyv na jeho vývin. Pripútavacie správanie umožňuje prežitie, pretože novonarodenné dieťa je celkom závislé od opatrujúcej osoby. Napríklad plačom môže opatrujúcu osobu upozorniť, že s ním nie je niečo v poriadku, je hladné, vystrašené, má bolesti a podobne.
Pripútavacie správanie
Novonarodené dieťa má len niekoľko možností ako upútať pozornosť opatrujúcej osoby (budeme hovoriť o opatrujúcej osobe, ktorou myslíme najčastejšie matku, otca, starých rodičov, náhradných rodičov a pod.). Tieto sa samozrejme postupne vyvíjajú, avšak v prvých mesiacoch života má dieťa k dispozícii len základnú výbavu správania, ktoré nazývame pripútavacie správanie – sanie, pridŕžanie sa, nasledovanie, plač a úsmev. 
Toto správanie dieťaťu pomáha komunikovať s opatrujúcou osobou. Dieťa sa takto správa najmä vtedy, keď je hladné, nespokojné, unavené, vystrašené, keď opatrujúca osoba odchádza z miestnosti a podobne. Kedže vytváranie akéhokoľvek vzťahu vyžaduje vzájomnú komunikáciu, komunikuje nielen dieťa, ale aj opatrujúca osoba. Tomuto správaniu hovoríme opatrujúce správanie – ak dieťa plače, opatrujúca osoba prichádza a uteší ho, ak je unavené, postará sa o to, aby mohlo nerušene spať, ak je hladné, nakŕmi ho, ak mu hrozí nebezpečenstvo, ochráni ho.
Vzťahová väzba ako dôsledok vzájomnej interakcie dieťaťa a opatrujúcej osoby
Opatrujúca osoba a dieťa sú teda neustále vo vzájomnej interakcii. Niekedy túto interakciu vyvoláva dieťa, napríklad plače pretože je hladné. Inokedy zase túto interakciu vyvoláva matka, usmieva sa na dieťa a očakáva odpoveď. Ak sa dieťa tiež usmeje, matku to posilní v takomto správaní aj v budúcnosti. Takýmto každodenným interagovaním sa postupne vytvára vzťahová väzba medzi rodičom a dieťaťom – spočiatku najčastejšie s matkou ako s hlavnou vzťahovou osobou, ale postupne aj s inými dôležitými osobami v živote dieťaťa – s otcom, starými rodičmi, súrodencami, prípadne náhradnými rodičmi, alebo inými opatrovateľmi/kami dieťaťa.
Vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby teda predpokladá, že opatrujúca osoba bude na volanie dieťaťa primerane reagovať, napĺňať jeho potreby. Dieťa sa takýmto správaním opatrujúcej osoby postupne uistí, že je mu k dispozícii, že sa na ňu môže spoľahnúť. To je základ pre pocit bezpečia dieťaťa vo vzťahoch a vo svete okolo neho.
Opačná situácia vzniká, keď opatrujúca osoba na pripútavacie správanie nereaguje, prípadne reaguje oneskorene, alebo reaguje nekonzistente – raz odpovedá, raz neodpovedá. Dôležité tiež je, či takého odmietavé, alebo ambivalentné správanie opatrujúcej osoby je len zriedkavé, alebo k nemu dochádza opakovane. Ak dieťa napríklad volá na opatrujúcu osobu, ktorá na jeho volanie opakovane neodpovedá, dieťa sa naučí, že nemá zmysel dožadovať sa pozornosti. Samozrejme, pokiaľ k tomu, že opatrujúca osoba neodpovie na volanie dieťaťa (plač, krik, nespokojnosť) dochádza ojedinele, zriedkavo, nemusí to mať na vývin bezpečnej vzťahovej väzby žiaden vplyv. Pre psychický vývin dieťaťa je však nepriaznivé aj to, keď opatrujúca osoba reaguje nekonzistentne – raz príde, odpovedá dieťaťu, naplní jeho potreby, inokedy nereaguje, alebo reaguje oneskorene, neadekvátne. Dieťa toto správanie vyhodnotí ako neprehľadné, nezrozumiteľné, nemôže mať nikdy istotu, že na jeho potreby príde odpoveď. Najzávažnejší typ narušenia vzťahovej väzby vzniká keď opatrujúca osoba dieťa napríklad zastrašuje, dieťa sa ho desí, prípadne dochádza k iným extrémnym situáciám.
Viac o problematike vzťahovej väzby sa dočítate v ďalšom článku, ktorý pre vás pripravujeme. V prípade, že vás téma zaujala a chceli by ste sa dozvedieť viac, navštívte kurz Bezpečná vzťahová väzba a rodičovstvo I.
Autorka: PhDr. Ivana Skoumalová
Zoznam použitej literatúry:
John Bowlby: Vazba. Teorie kvality ranných vztahů mezi matkou a dítětem, Portál, 2010
Daniel A. Hughes – Attachment-Focused Parenting, W.W.Norton, 2009
Karl Heinz Brisch:Poruchy vztahové vazby, Portál, 2011
Karl Heinz Brisch: Bezpečná vzťahová väzba, Vydavateľstvo F, 2011
