Možno aj Vy máte miesto, ktorému pripisujete vo Vašom živote výnimočnú hodnotu. Miesto, ktoré má pre Vás zvláštny význam a možno by sa dalo dokonca povedať, že s ním máte dôležitý vzťah.
Keby malo toto Miesto hlas, vedelo by o Vás rozprávať, o tom čo s Vami zažíva… Možno by vedelo aj niečo, čo o Vás iní nevedia.
Ste tam možno akoby niekým trochu iným. Možno každý máme také Miesto. Na lúke nad mestom? V lese? Na dvore u babky? Myslíme také miesto s veľkým M, ktoré nám pomáha niečo dôležité a dobré si o sebe uvedomiť, niečo si o sebe pripomenúť. Oslovuje niektoré naše stránky, ktoré sú inokedy umlčané problémami. Na takom špeciálnom Mieste máme príležitosť uvažovať o sebe inak. Podporuje v nás nejaké dojmy, pocity a obrazy o sebe samom – viac také, aké chceme o sebe mať. Pomáha oživiť naše dobré skúsenosti so sebou samým. Odhaľuje príbehy o našom hrdinstve, odvahe, odhodlaní, sebaprijatí, o našich dôležitých hodnotách.
Aj pätnásťročná Klára objavila, že má také miesto. Miesto, kde ju opúšťa hnev a vzdor, ktoré sa inak vtierajú do jej vzťahov s druhými, aj do jej myšlienok a predstáv o sebe. Tam ich nepotrebuje a oni ju nechávajú ,,voľne dýchať“.
Kláre do jej sebaopisov často vstupovali hnev, nedôvera a negatívne vyjadrenia. A zrazu, keď hovorila o víkende u babky na dedine, znelo to inak. Učitelia a rodina sa často stretávali s Kláriným vzdorom a hnevom, ktoré sa prejavovali napríklad tým, že bola často s dospelými v opozícii, nerešpektovala pravidlá, odmietala robiť veci, ktoré sa jej nechcelo a často utekala z domu za partiou.
Tá Klára, ktorá hovorila o lese však mala možnosť pripomenúť si o sebe dôležité veci.
Čím je to miesto špeciálne?
Je tam les, s ktorým sa pozná už odmalička. Chodievala tam s mamou na prechádzky. Je tam strom, na ktorý sa dá vyliezť a je z neho krásny výhľad na dedinu. Niekedy si tam len tak posedí, usporiada myšlienky, vyčistí hlavu, rozpráva sa so sebou. Tam sa Klára cíti dobre a pokojne, ako hovorí – ,,sama sebou“. Dobre to tam pozná, cíti v sebe istotu, že sa tam nestratí.
Čo teda ten les na Kláre mohol spoznať také, čo iní možno nevedia? A ako to, že majú taký jedinečný vzťah?
Spája ich rešpekt a vzájomná dôvera. Klára tam cíti pokoj, voľnosť, ,,Na nič sa tam nehrám“.
Môže si poplakať, keď je smutná alebo ju niečo veľmi hnevá. Les pozná jej myšlienky, obavy aj túžby a Klára sa nemusí báť, čo jej na to povie. Hovorí mu o tom, že by si priala, aby ostatní nevyťahovali jej minulé chyby a viac si všímali to dobré v nej. Klára si uvedomila, že chce hľadať cestu ako hovoriť o tom, čo cíti a čo potrebuje s druhými ľuďmi. Myšlienka na pokojnú a sebaistú Kláru, ktorá sa prechádza lesom jej v tom bude dodávať odvahu.
- A čo Vy? Máte aj Vy svoje výnimočné Miesto?
- Čo by o Vás Miesto hovorilo, keby mohlo rozprávať? Čo by povedalo o tom, čo je pre Vás dôležité?
- Aké by to bolo vziať si ducha toho Miesta so sebou do bežných dní?
