Autorka článku: Kamila Martinková
Pred pár dňami som zažila opätovné stretnutie s dávno prečítanou knižkou Minútový manažér. Táto útla publikácia od autorov Kennetha Blancharda a Spencera Johnsona je jedna z tých populárnejších vo svete korporácií a lídrov. V nasledujúcich pár riadkoch nie je mojim cieľom knihu recenzovať, mojim záujmom je podeliť sa o skúsenosť zo znovu prečítania s časovým a skúsenostným odstupom, ktorá vo mne doteraz rezonuje.
Autori popisujú 3 činnosti, ktorými sa minútový manažér riadi pri práci s tímom. Minútové ciele, Minútové pochvaly a Minútové pokarhania. Prívlastok „Minútový“ zároveň v sebe pochopiteľne skrýva časovú investíciu jednotlivých aktivít a pokiaľ vás zaujíma téma osobnej efektivity a esencializmu, určite ju odporúčam. V období môjho prvého stretu s knihou som žila témou pochvál, preto sa budem venovať iba im a ďalšie dve činnosti, pokarhania a ciele, odkladám v tomto zamyslení bokom.
Pred pár rokmi bol môj pohľad na pochvaly paradoxne veľmi negatívny. Ich efekt som si sama diagnostikovala ako „závislosť od pozitívnej spätnej väzby“. Dodnes si živo pamätám vnútorný rozpor pri nočných dobiehaniach pracovných úloh. Bojovali u mňa dve tendencie. Prvou bolo vedomie toho, že takýto životný štýl nie je správny a druhou tendenciou bola túžba po ďalšej pochvale, po ocenení mojej snahy a potvrdení mojej hodnoty ako zamestnanca. Zmienka o Minútových pochvalách ma vtedy iritovala a za viac ako manažérsku zručnosť som ich považovala za nástroj manipulácie. Hnevalo ma, že nie som pánom svojich rozhodnutí a niekto iný ma dokáže natoľko ovplyvniť, že obetujem svoj osobný čas práci.
Prešlo pár rokov a zrazu sa v knihe objavila nová veta, ktorá mi pochvaly objasnila z novej perspektívy. Samozrejme, že tam bola aj predtým, no filter mojej pozornosti ju vyselektoval. „Nepasovala“ do môjho vtedajšieho vnímania reality, preto som ju skrátka prehliadla. Pre konkrétnosť si ju dovolím parafrázovať: „Minútovú pochvalu šéf používa len na začiatku, pri novom projekte, alebo v novej funkcii. Potom sa už o našu prácu zdanlivo nezaujíma. Krátko na to sa aj tak začnete pristihovať pri dobrej práci sám a začnete sa chváliť sám.“
Pri prečítaní poslednej vety mi v hlave zaznel zvuk ako keď sa rozbije niečo sklenené. „Áno! Ako som to vôbec mohla dovtedy ignorovať“. Ak sami nedospejeme do štádia, kedy si pochvalu vieme dať sami sebe, tak po nej o to viac túžime a očakávame ju z iných zdrojov. Bez vnútorných „merítok“ či si vedieme dobre alebo nie, nám neostáva nič iné ako spoliehať sa na názor okolia, alebo vybraných osôb z okolia.
V tej chvíli som pochvalu prestala považovať za nástroj manipulácie a uvedomila som si, že mi sýtila moju vlastnú neistotu. Pochvaly samotné sú neutrály nástroj a rovnako ako od ich odosielateľa závisí aj od príjemcu, akému cieľu slúžia. Ak ich uplatňujeme s čistými úmyslami dokážeme príjemcovi pomôcť pochopiť, kde sú jeho silné stránky, upozorniť na vlastnosti a aktivity, ktoré možno prehliada pri zameriavaní sa na svoje nedostatky. Zlomový bod nastáva pri schopnosti zvnútorniť si tento pohľad a posilniť svoju vlastnú kompetenciu vnímať u seba to dobré. V tej chvíli preberáme aj kľúč on našich reakcií a vďaka tomu máme možnosť sami rozhodovať o našom správaní a reakciách.
Ako bonus navyše som si uvedomila vďačnosť za tieto „manipulatívne“ pochvaly. Hoci ma takmer priviedli k vyhoreniu, boli zároveň radarom, ktorý mi ukazoval, kde sú moje najsilnejšie stránky. Nebyť tejto skúsenosti, hľadám ich zrejme oveľa dlhšie.
V svojom okolí vidím denne veľa prípadov, kedy ľudia odovzdávajú kľúč k sebaposúdeniu partnerom, šéfom a dokonca aj terapeutom. Tento kľúč nemusí mať len osoba, môže ho mať výška sumy na výplatnej páske, tréningový plán, číslo na váhe, výsledný čas na športových hodinkách alebo počet „like-ov“ na sociálnych sieťach. Ak si ale vieme dať pochvalu sami, všetky vymenované položky sú pod našou vlastnou kontrolou.
