Mám takú kamarátku, ktorá ma pred 10 rokmi naučila piť kávu v kabinete školskej psychologičky a aj keď tá káva vtedy bývala narýchlo zaliata nekvalitná instatná a teraz je prekvapkávaná voňavá mletá, stále pri jej pití rozoberieme svoje životy a čosi navyše, aj keď v tej škole už ani jedna nie sme.
Ona, keďže je krásna, múdra a chápavá psychologička, tak presne vie, čo potrebujem… Dnes mi doniesla také ponožky, že žiadne iné by moje terajšie vnímanie seba ako matky nevystihli a zároveň ich môžem používať ako signály pre moju rodinu 🙂
Ono, totiž, puberťáci sú báječní, kým nechceme s nimi nikam ísť, kým môžu byť doma (a to nemusia byť ani na nete), kým je program „chillovať“, tak je všetko OK. Skúsili sme to cez vianočné prázdniny, bolo to hrozné, niekoľkodňové spolužitie v síce veľkom byte, ale bez programu bolo pre mňa kombinácia depresie a agresie (ľavá ponožka).
Na otázku, kam by teda oni chceli ísť, bola jediná odpoveď (recesistická): “Do Dubaja!” Odvtedy mám silnú potrebu organizovať náš spoločný čas aspoň 1 aktivitou denne a neustále narážam na odpor pri akomkoľvek návrhu ich premiestňovania, pohybu, čerstvého vzduchu, zážitkov. Už som aj spísala zoznam miest, kam v okolí Bratislavy môžeme
ísť a dala im vybrať, asi tušíte, že si nevybrali nič.
Túto sobotu som ich nahnala (doslova som po nich hučala, nech sa oblečú, že o 15 minút odchádzame, normálne ako taký nástup na brannom cvičení) a šli sme do útulku. Moja nádej bola, že budeme v prírode, urobíme dobrý skutok. Ostali sme s Peťom v nemom úžase, lebo keď sme tam už boli, tak odmietli venčiť, lebo že veď to bol náš nápad, ktorý bol, samozrejme
blbý, lebo veď oni vraveli, že nikam nechcú ísť a to, že ešte pred 1,5 rokom sme tam chodievali a mali to radi, je náš úplne od veci argument.
Peťo ostal úplne znechutený, keď sme prišli domov, vypol internet, že aby prišli na to, čo a ako. Po asi hodine to Vilovi došlo, spísal si 3 veci, na ktorých by mali popracovať, následne Amélia dala 2 návrhy na iné aktivity a Dominika nič.
Štatisticky naozaj slabota vzhľadom k ich schopnostiam a možnostiam…Peťo stále nespokojný chcel uviesť nejaký dobrý príklad, tak na nich vytiahol, že nech si predstavia, že by sme išli pomáhať do domova dôchodcov a po príchode by sme sa hneď otočili na odchod. Nezabralo a skôr to vyvolalo vlnu vtipov. Samozrejme, nevhodných 😀
Na druhý deň sme sa sťažovali mojim rodičom a dedo povedal, že príklad mal byť, že pôjdeme na zmrzlinu, vo dverách sa otočíme a nič im nekúpime. Tak v lete vyskúšame 😀
V nedeľu som rozhodla znova autoritatívne a bez možnosti výberu (veď načo aj im dávať vybrať, keď nič nechcú, že jo), že navštívime Rusovecký park, vzniesla sa vlna brblania a kým prešla, začalo dosť pršať. Nevzdávam to, idem kúpiť mapu okolia Bratislavy a budem tam vyfarbovať prejdené miesta, každé bude pre mňa veľkým zadosťučinením, ak tam dovlečieme aj tie naše milované puberty.
Zaujímavé ale na nich je, že bez problémov navaria nedeľný obed, sú veľmi starostliví ku Julke, upratovanie celého bytu si vedia rozdeliť a aj celkom rýchlo urobiť, ale najviac ma tajne teší, že keď večer hrávame spoločenské hry a niekto z nás dospelých sa nezapojí, tak to reklamujú.
Beriem to ako kompliment, znak toho, že chcú byť s nami a že vlastne sme v pohode (pravá ponožka:).
Ako hovorieva Zuzka: “Život sa s nami ihrá.”
