Ako som tak šla večerným mestom, neplánovane som navštívila galériu, ktorá akoby sama pozývala svojou otvorenosťou i obsahom. Otvorenosťou doslova- ide o presklenený roh budovy Kunsthalle LAB v Bratislave, z ktorého vo večer rozožatých svetlách na ulicu prečnievajú inštalácie a obrazy. Zvádzajú k pristaveniu sa a vkročeniu- dokorán otvorenými dverami- hlbšie preskúmať, čo to vlastne vo vnútri je. Aj samotný priestor a kurátorské riešenie môžu veru byť umením i spoločenským odkazom, komunikujúc s verejnosťou v súlade so zámerom a poslaním výstavy. Situovaním vo frekventovanej časti Starého mesta je súčasťou každodennosti a predsa niekedy, ako aj teraz, samozrejmosť taktne narúša, podnecuje k zamysleniu.
Inštalácia Milana Mikuláštíka s názvom Posledná večera upozorňuje na to, že kým v minulosti boli normy diktované patriarchálnym náboženstvom, v súčasnosti sú to akceptované spoločenské preferencie vychádzajúce zo stereotypných predstáv o rolách mužov a žien.
Dielo svojim rozostavením 13 váh v priestore, pred ktorým človek stojí, keď hľadí navôkol, znázorňuje dozor a zotročovanie ľudí nástrojmi na meranie „hodnoty“.
Odkazuje na posadnutosť vzhľadom a telom žien a čoraz viac aj u mužov, ústiacu neraz vo fyzické a psychické utrpenie, váženie úspechu ľudí podľa spoločenského rastu a kapitálu. Napadá ma, že aj bez toho, aby sme na váhy dosadzovali konkrétne stereotypy a očakávania, samotné ich rozostavenie do poľa pozorovateľa okolitého diania je odkazom kryštalickým a univerzálnym, upriamuje sa na proces. Spoločensky dominantné očakávania spoločnosti tlakom (váhou) človeka nenápadne formujú- jeho a jej identitu,optiku – každého vlastným často neuvedomovaným meraním toho, ako dobre obstál.
Foucault hovorí o moci vedenia v spoločnosti (vedenia nie v zmysle vedomostí, avšak dominantných spoločensky uznaných a zaužívaných presvedčení), ktorou sme viac alebo menej zreteľne zotročovaní.
Podotýka na to, že zdroj moci zostáva pre tých, koho sa najviac týka, neviditeľný. Najviac účinkuje, keď ľudia nerozpoznávajú, kedy podliehajú tomuto sociálnemu nátlaku a kedy nie a pokiaľ sú v skúsenosti podrobenia izolovaní.
Sofistikovaný manipulátor taktiež využíva nečitateľnosť situácie a komunikácií. Skôr či neskôr je však jeho nekorektné mocenské správanie možné prekuknúť. A keďže má fyzickú podobu, je ľahšie mu zdroj, účinky a dôsledky moci napokon pripísať a spod jeho vplyvu sa oslobodiť, obhájiť si vlastnú autonómiu. Totalitné režimy presadzujú svoju moc tak jednoznačne, že kritériá a očakávania jasne artikulujú, ako aj dôsledky ich nespĺňania. Ľudia si ich moc nutne uvedomujú, chtiac nechtiac sú nútení zaujať postoj.
Moc stereotypov a predsudkov však najviac účinkuje mlčky a skryte. Veď ako je možné oslobodiť sa od niečoho, čo nemá dostatočne ohraničené kontúry? Ako sa nenechať spoločnosťou manipulovať, normalizovať a citovo vydierať?
ROZPOZNAŤ, POMENOVAŤ, ZHMOTNIŤ
Sociálne konštruktivistické prístupy v humanitných vedách hovoria o možnosti vymanenia sa z „dominantnej moci vedenia spoločnosti“ spoznaním vlastných presvedčení nadobudnutých pod jej vplyvom, najmä tých, ktoré ho/ju najvýraznejšie ovplyvňujú, spôsobujú problémy, vlastné utrpenie. Čo je pomenované a vyslovené, znázornené, to nadobúda tvar, akoby ožije, je možné si to lepšie ohmatať, spoznať. Preto skúmať, pomenovávať a rôzne stvárňovať spoločenské očakávania „zdroje moci“ má jednoznačne význam na individuálnej úrovni (napríklad v psychoterapii) alebo cez podnecovanie kritického myslenia, rozrušovanie samozrejmostí zaužívaných spôsobov uvažovania, napríklad aj umením, ktoré má šancu podnietiť kritické uvažovanie širšej verejnosti.
Takým je aj dielo Ivany Šátekovej, mladej umelkyne, ktorá minulý rok prezentovala svoj projekt Mám tridsať a nemám plán. Umelecky stvárňuje zistenia z jej kvalitatívneho prieskumu sociálne konštruovaných výziev vynárajúcej sa dospelosti. Respondentom rôznych generácii kládla otázky ohľadom dôležitých mét vo veku tridsať rokov. Výsledkom bola séria ironizujúcich grafík, ako aj biodromálna os- Chronológia sociálneho nátlaku, ktorú tento rok na výstave FEM (INIST) Fatale predstavila prepracovanú a rozšíreniú aj o ďalšie životné obdobia až po starobu. Výsledkom je celoživotná biodromálna os Chronológia sociálneho nátlaku (2015).
„…Povinnosti, zodpovednosť a hodnotenie a očakávania zo strany spoločnosti sa tu demonštrujú otázkami- tými pomyselnými i tými vyslovenými, ktoré nám nemusia byť príjemné a ktoré sa nás viac či menej viditeľne snažia na našich životných dráhach usmerňovať.“
„Je to chlapec alebo dievča?“ „Ešte nemá žiadny zub?“ „Už jej rastú prsia?“ „Ešte si sa s nikým nebozkávala?“ „Kedy sa vydáš?“ „Nechceš schudnúť?“ „Už je po menopauze?“
Ivana Šáteková. Chronológia sociálneho nátlaku (2015) Kresba, Akryl, fixka na stene
Projekt Mám tridsať a nemám plán ma zaujal už v jeho prvej etape. A to viac než jeho obsahom či estetickým prevedením práve jeho zámerom a spôsobom, ktorým mal šancu prehovárať ku verejnosti. Výstave vtedy patril jeden z priestorov oblúbeného kultúrneho centra v Bratislave. Vo výstavných miestnostiach priestoru sociálnych a voľnočasových interakcií mladých sa ocitlo pomenovanie a stvárnenie mocí spoločnosti, dôsledky ktorej s klientmi spracovávame často v miestnosti terapeutickej.
Spoločenské očakávania je možné stvárňovať rôzne- vecne do bublín ako odkazy, nech si s tým každý dorobí svoje, pokiaľ je ochotný túto výzvu prijať. Alebo aj ako všakovaké postavičky, zvieratá, hrdinov kladných i záporných, externalizovaných démonov, harpií, dozorcov a trýzniteľov, ktorí robia so životmi ľudí divy. K tomu mám niekdy príležitosť v umení terapie, spoločne s klientmi, keď je ten správny čas pre revíziu „mocenského systému“ v ich konkrétnych životoch.
TAK AKO SA NENECHAŤ ZOTROČIŤ?
Odpor a rebélia voči dominantným očakávaniam môže tiež byť neslobodnou reakciou a teda prejavom podliehania moci spoločnosti, pokiaľ je človek do stanoviska a následne konkrétneho správania nevedome tlačený nástojčivosťou vyvolaných emócií, presvedčení, situácie.
Samotný náhľad na to, čo naše presvedčenie ovplyvňuje a akým spôsobom, porozumenie procesu pomôže slobodnejšie a vedomejšie sa rozhodnúť, aké presvedčenia človek zaujme, ktorými diskurzmi sa nechá ovplyvňovať, ktoré dokonca bude ďalej slobodne rozvíjať.
To je jedno z východísk, ktoré využíva aj systemická psychoterapia v prípade, že človeka jeho presvedčenia a následné prežívanie a správanie dostávajú do ťažkostí. Pomáha klientom byť bdelejšími a slobodnejšími voči vplyvu presvedčení tak, aby im nebránili žiť život v súlade s tým, čo si pre seba, svojich blízkych a spoločnosť želajú.
Výzva „Neposudzuj!“ je nezmyselným klišé. Realitu konštruujeme vyvodzovaním významov vždy v kontexte situácie i kultúry, čo prebieha neustále, nedá sa tomu vyhnúť. Je možné si však častejšie tento fenomén pripomínať a taktiež zaujímať k týmto hodnoteniam v kontexte spoločenských (a následne našich) očakávaní rôzny postoj. Je možné to robiť rôznymi spôsobmi a práve na tom zaváži, zvlášť keď ide o duševné zdravie. Dá sa to prísne, káravo a odsudzujúc alebo aj prijímajúco s pochopením, nadhľadom, humorom, s láskou a súcitom.
(Nielen) v tomto bode sa prelínajú východiská systemického prístupu s pohľadom východných filozofií uplatnených napr. v mindfulness prístupoch. Východiskom z utrpenia, ktoré plynie z neuspokojených očakávaní (formovaných vždy v kontexte kultúry danej spoločnosti, rodiny, priateľov), je nezaujaté láskyplné pozorovanie procesu. Nepotláčanie, nezatváranie očí a neprekrúcanie vlastných vnemov a sprievodných emócií. Namiesto toho vnímanie a pozorovanie procesu toho, ako sme ovplyvňovaní spoločnosťou a čo sa v dôsledku toho v nás deje.
