Aké by to bolo, keby sme sa nemuseli vyhýbať bolesti?
Keby sme sa jej sem tam dokázali dotknúť, pomenovať ju, zostať pri nej, obzrieť si ju, preskúmať ju…? Nájsť jej miesto. A možno by časom raz zmäkla, menila tvar alebo sa pomaly rozplynula.
Čítala som viacero kníh C. S. Lewisa. Bol to hlboko veriaci človek a jeho tvorba, napríklad Veľký rozvod (1946), bola presiaknutá vierou. Keď mu najbližšia celoživotná láska, jeho manželka zomrela na rakovinu, otriaslo to nielen jeho srdcom, ale aj vzťahom k Bohu a celou jeho identitou. Veľká strata vonkoncom nie je ako letný dáždik. Je skôr ako obrovská búrka, po ktorej v človeku nič nezostane na pôvodnom mieste. Navôkol je tma, základy všetkého sú otrasené a my sa znovu učíme tvoriť samých seba.
O zármutku nie je obyčajná kniha. Je to „záznam skúmania vlastného zármutku a svedectvo muža, ktorý sa statočne postavil tvárou v tvár svojej úzkosti. Chcel lepšie pochopiť, čo sa od nás v živote očakáva, keď musíme rátať so stratou tých, ktorých milujeme.“ Takto hlbokú výpoveď o najcitlivejších miestach nášho vnútra by dokázalo napísať len veľmi málo ľudí a ešte menej z nich by sa ju rozhodlo zdieľať verejne a vydať. Klobúk dole a vrelo odporúčam.
Možno aj takto okolo Dušičiek, keď sa azda trochu viac zastavujeme pri tých, s ktorými už nemôžeme byť fyzicky, ma napadá otázka:
Čo keby sme pripustili, že smrť je síce zánik tela, nie však zánik nášho vzťahu s milovanými?
Je veľmi ťažké túto veľkú komplikáciu, akou je fyzická neprítomnosť človeka, nejako prekonať a v duši naďalej rozvíjať príbeh vzťahu s blízkymi. Komunikovať s nimi, radiť sa s nimi, vidieť sa ich očami, opierať sa o ich posolstvá, tešiť sa, keď svojimi činmi pokračujeme v tom, čím nás kedysi inšpirovali.
Mal by zármutok stále rovnakú povahu, aj keď by sme takto mohli naďalej byť vo vzťahu s našimi milovanými?
Azda sa to nedá hneď. A niekedy je k tomu užitočné aj sprevádzanie. A zrejme aj potom je stále súčasťou pestrých emócií v takom vzťahu istá bolesť, smútok, nostalgia, všeličo. Ako mnoho vĺn preskakujúcich zároveň v stále plynúcej pestrofarebnej riečke.
Jarmila Š. Tomková
