Prednedávnom som sa stretla v terapii s klientkou, ktorá v istej fáze spolupráce vyslovila túžbu posilniť vlastné sebavedomie: “Cítim sa teraz taká akosi vo viacerých oblastiach neistá. Chcem popracovať na svojom sebavedomí.”
Možno mala na mysli nejaký osvedčený koučingový či tréningový plán. To bolo zhruba aj jej spôsobom uchopovania sveta, v ktorom dominoval dôraz na výkon, úspech, držanie kontroly nad situáciami pevne vo vlastných rukách. Hovorím si teda, že práve cieľ dosahovať viac v čomkoľvek by mohol byť pre klientku neužitočným, ba priam škodlivým.
Namiesto spoločného zvažovania najlepšej posilňujúcej cesty ma napadlo, že sa azda netreba na žiadnu cestu vydať, žiadnu si určovať, nikam kráčať…Len sa zastaviť a lepšie sa pozrieť.
Sama som ale nechcela za klientku určovať, čo jej treba a čo nie. Spýtala som sa teda:
“Viete si spomenúť na situáciu, keď ste sa cítili tak, že nebolo treba nič na sebe meniť, že ste dobrá tak ako ste?”
Klientka zostala v miernom dojatí, odmlčala sa. Zdalo sa, že v tom momente vnútorne skutočne pracovala a že je to zároveň pre ňu príjemné.
“Keď som si dovolila tak trochu sa zložiť pred mojim partnerom, byť “viditeľná”, keď mi bolo skutočne zle. Vtedy ma videl takú, povedzme akú sa ani ja nemám veľmi rada. A namiesto toho, že by ma znevážil, so mnou len bol. Láskavo, obyčajne, tak ako vedel. Jemu to vôbec neprišlo divné. Prijal to, prijal mňa a dokonca mi odvtedy vyšiel aj v mnohom v ústrety. Neskôr mi navyše povedal, že od toho momentu je mi bližšie a má ma zas o niečo viac rád. Áno, po tomto zážitku som cítila, že nepotrebujem nič meniť – bola som prijatá celá, taká aká som.“
Rozcítená sa s úsmevom zapozerala do diaľky.
„Teraz ste, zdá sa, na to veľmi dobre vyladená, akoby sa to aj teraz vo Vašom vnútri rozprestrelo ako akási Krajina prijatia. V tomto momente sa ako pozeráte na Vašu túžbu pracovať na sebavedomí, s ktorou ste dnes prišli?“
Klientka sa smeje.
„Teraz mám pocit, že to vonkoncom nie je treba. Viete, ale u mňa je celkom výnimočné, že si dovolím byť pred druhými taká zraniteľná. Možno to bolo aj prvýkrát v mojom dospelom živote. Prejaviť strach, prejaviť, že mi veľmi záleží, že sa bojím, že môjho drahého strácam. Prejaviť, že mi niečo ublížilo, aj keď objektívne šlo len o malichernosť.“
Kedysi som uvažovala o prijatí samého seba vo viac-menej individuálnej rovine, ako o práci každého na sebe samom. Ako o uvoľnení sa do seba, návrate k sebe, láskavom sebaprijatí. O to zrejme aj ide, to áno. Ale táto klientka mi pomohla upriamiť pozornosť k niečomu, čo je na tom celom azda najdôležitejšie:
Je vôbec možné prísť k úplnému sebaprijatiu bez toho, aby sme vo svojej zraniteľnosti a citlivých miestach boli schopní a ochotní byť spolu s niekým? Neprichádza skutočné prijatie seba práve z viacerých týchto „odvážení sa byť druhými viditeľní“ takí, akí sme? Obvykle sa druhým zdráhame prejaviť to, čo sami v sebe celkom neakceptujeme, preto dovoliť si to zdieľať s blízkymi je azda najväčší zážitok so silou transformovať.
Nejde tu však o zdieľanie informácii o niečom minulom. Ide o zdieľanie zraniteľnosti práve vtedy, keď sa deje, keď je živá. Byť spolu s niekým uprostred vodopádu je niečo celkom iné ako spätné rozprávanie o tom, aké to bolo intenzívne, i keď aj ochota priniesť spätne taký príbeh môže byť veľmi cenná.
U spomínanej klientky po tomto sedení, ktoré pôvodne chcela zamerať sebavedomiu, nastal výrazný bod obratu. Od ochutnania zdieľanej zraniteľnosti vravela, že u nej nebolo viac krokov späť. Práve naopak, zažívala viac a viac zážitkov prijatia vlastných emócií a zážitkov blízkosti, prirovnávajúc to k domino efektu. Čoskoro sme takmer ročnú terapiu ukončili ako vravela klientka – ako “jednu z najlepších skúseností”, ktorá jej pomohla zmeniť spôsob žitia k väčšej slobode a pravdivosti.
Podľa Davida Epstona a Michaela Whitea (1990), jedných z tvorcov a zakladateľov naratívnej terapie, si môžeme terapiu predstaviť ako „zmenu statusu“. Keď klient vstupuje do terapie, málokedy má jasnú predstavu o tom, čo by malo byť jeho cieľom, na čom by mal spolu s terapeutom pracovať, k akému „statusu“ by chcel na konci terapie dospieť. Postupne sa to odkrýva a každý drobný krok a nový uhol poznania býva obohacujúci a nesie potenciál k väčšej zmene. K bodu obratu. Nemožno v tom nič vopred naplánovať a časovo vymedziť. Terapia je však vtedy úspešná, keď tam nakoniec dospeje a sám (možno s pomocou terapeuta) rozlišuje, že zlepšenie jeho života s týmto novým statusom jednoznačne súvisí.
Zmenu statusu žitia klientka v poslednej konzultácii pomenovala v odpovedi na moju otázku, čo si z celého procesu terapie odnáša ako najcennejšie:
Moje poznanie, že JA SOM DOSŤ. Nič viac netreba.
White, M., & Epston, D. (1990). Narrative means to therapeutic ends. New York: W. W. Norton.
