Viem, že to tí naši milovaní dospievajúci spolubývajúci nemajú ľahké, že sa im reinštaluje sivá kôra ale holt, život nie je wellness víkend!
Žiaľ…
Už aj ja ako polozúfalá dospievajúca (mňa to postihlo od 8. triedy ZŠ a trvalo dlhšie ako by sme všetci zúčastnení chceli, oni, naši milovaní teenageri sú postihnutí všetci naraz) som bola najmúdrejšia, najviac nad vecou a úúúúúplne v pohode. Na rozdiel od dospelých zastúpených hlavne rodinnými príslušníkmi, ktorí boli najväčšie brzdy môjho rozletu. So mnou to bola čistá katastrofa, čo sa týka použiteľnosti v bežnom živote, strácala som kľúče, doklady, peniaze, knihy, chodila s walkmanom na ušiach a počúvala depresívnu hudbu, stále som niečo niekde zabúdala, chodila som na stretnutia a krúžky v iný deň ako boli, myslela si, že viem super učivo a napokon dostala 5, čítala tak intelektuálne náročné knihy (hlavne, aby bol vidieť obal, že čo čítam), že dodnes tomu nerozumiem a začala sa obliekať tak, že trvalé následky neblahého vplyvu čiernych odevov mám dodnes…
A keď to tak zhrniem, väčšinu z toho robia i naše veľké deti domáce 😀 – karma? hrátka osudu? alebo prirodzený vývin? Ja tipujem ten vývin – prerážanie vlastnej cesty v kombinácii s génmi…
Rada ich tým posprevádzam, aj keď nie vždy ma to baví – riešiť stále to isté (kľúče, kľúče, kľúče, papuľovanie, kľúče, lenivosť, kľúče, obedy, kľúče) 😛 Našťastie si pamäťám, aká príšernosť plná neistôt a čudných stavov to tá reinštalácia bola…
Dnes to bude najviac o blonďákovi, lebo ten je teraz zasiahnutý úplne mohutne, chúďa moje milované… On je pre mňa ako lev – múdry, totálne mu to páli i prepája, je šarmantný i výrečný, má dar rozlišovať morálne
správne od nesprávneho, vtipný niekedy viac než treba, je citlivý a pekný a teda ešte má určite veľa veľmi kvalitných vlastností, ktoré obohacujú jeho i náš život, ale…
Ale aj keď pre neho mám úplné pochopenie, myslím, že schytal najviac mojich vlastností, predsalen moja trpezlivosť má svoje hranice, takže posledný polrok najčastejšie jačím práve na neho. Totiž, tá jeho ne-pamäť spočíva aj v tom, že neustále stráca/zabúda kľúče a zvoní. Zvoní a zvoní a zvoní, a vo väčšine prípadov trafí čas, keď Julka práve spí. Keď to urobil 3.krát, pričom to už mal v kľude vysvetlené a s láskou i názorne ukázané a teda urobil to zas, zhrabla som na ruky ním zobudenú Julku a čakala ho pri bytových dverách. Kým vykráčal na prvé poschodie, nahučala som na neho, susedia-ne susedia, hanba-nehanba, svoj spravodlivý hnev som adekvátne vychrlila na schodisko na plné gule.
Vycupital ku mne, usmial sa, dal si dole slúchadla, ktoré nebolo cez kapucňu vidieť a úplne autenticky nevinne s tým svojím krásnym úsmevom sa opýtal: “Julka, čo si taký mrzutko?”
No a nemilujte ho!
Naložila som mu sestričku pekne-krásne do kočíka, snažil sa ju uspať 45 minút, ona si mrnkala a pozerala po psoch, on sa tupo prechádzal s kočíkom po dvore, nedovolila som mu ani mobil a hudbu. Dôsledok mal zabezpečiť, že nabudúce si buď nájde konečne tie kľúče, alebo mi zavolá na mobil. Ak si myslíte, že sa to už nezopakovalo, mýlite sa. Kočíkovať bol ešte 2x a mám strach, že nie naposledy :/
Len pre doplnenie, minule sme zo srandy a inšpirovaní všelijakými podivnými menami, ktoré si vymýšľajú umelci, ktorí akože oslovujú najmladšie hudobné publikum, vymysleli prezývky aj pre našich dorastajúcich, takže máme doma Zdutilku, Zabúdajka a Hádajku 😀 😀 :D.
