– Táto ryba sa bojí. Táto je asi smutná, myslím. … Jéé, pekné sú! Táto asi našla poklad. … Ukáž aké ešte máš?
– A ktorá sa cíti tak nejako podobne ako ty teraz, Julka? Dievčatko dlho uvažuje, nevie sa rozhodnúť. Nakoniec ukazuje prstom.
– Takto? A ako to asi je? Je nazlostená tá ryba?
– Nieeee, je jej dobre!
– A mamka? Julka, schválne, ktorá rybka je ako tvoja mamina teraz? – vymeníme si s mamkou šibalské pohľady. Aj ona je zvedavá, čo Julka povie.
– Takže vy sa máte takto dobre? No to mám radosť!
– Ale včera tomu tak nebolo, však Julka? Nebolo nám dobre. Sme priši zo škôlky a dlho si plakala.- hovorí mamička.
Začínam sa teda postupne zaujímať o rybyčky, ktoré po škôlke plačú. – Áno? Ach. A ktorá rybička z týchto to asi bola v škôlke? Čo ju tak nazlostilo? A čo potom urobila?
Pomocou podnetových kariet alebo iných záložných figúr vieme preskúmať strašne veľa. Okrem toho, čo sa v dieťati približne deje vieme zistiť aj to, čo dieťa cíti, že potrebuje a akými spôsobmi si to želá:
– A ktorej rybke myslíš, že nikto tak dobre nerozumie ako ty? Tejto? Ako jej je? Čo by jej asi dobre padlo tejto rybke? …A ako to urobíme?
S deťmi predškolského veku nemožno veľmi priamo hovoriť o náročných situáciách a pokiaľ k tomu nedôjde spontánne, vonkoncom to neodporúčame. Z viacerých dôvodov. Veľmi ľahko môže dojsť k retraumatizovaniu a teda znovu-zaplaveniu silným negatívnymi pocitmi, ktoré dieťa nevie spracovať. Príliš to oslabuje „aktívnu pozíciu zvládania“ a ublížime mu tým, ak zostávame len pri tom, čo zlé sa mu dialo, namiesto toho, aby sa venovala pozornosť tomu, že ono predsa nejako prežilo a nejako to zvládlo alebo stále zvláda. A teda má nejaké špeciálne schopnosti a zručnosti a napokon aj dôvody, prečo túto jeho cestu nevzdáva. Niekto to na ňom dokonca aj oceňuje, lebo sa s ním hráva a teda ho má rád. Áno, je dobre zájsť od ťažkých pocitov až posilňujúcej rovine. Vždy!
Za druhé, dieťa mnohé nepekné pocity a zážitky ani nevie slovami pomenovať. Nevyzná sa v tom. Cíti, že ho čosi kdesi vo vnútri tlačí, nedá mu spať a podobne. Keď na to vyzvedáme a nevie nám to priblížiť, znovu ho len stiesňujeme v situácii, ktorú nevie vyriešiť a v interakcii ho strácame, nie sme dobre napojení. Preto odporúčame tvorivo znázorňovať, kresliť, hrať divadielko, využiť cestu analógií a príkladov náročných situácií u niekoho iného, čo terapeuticky poslúži ako „prenosový model“. Dieťa sa ľahko identifikuje s medvedíkom, ktorý sa bojí o svojho bračeka, alebo so sloníkom, ktorého mamka musela na čas nechať v púšti, aby šla nájsť vodu pre svoju rodinu. Takému sloníkovi je isto smutno keď na mamku čaká a môže sa cítiť aj poriadne vystrašene. Môžeme nakresliť, ako sa asi cíti taký sloník rôznymi farbičkami a aj znázorniť, čo sloník robí aby sa menej bál. Čo vymyslel, aby vydržal, čo mu pomáha? Je tam s ním niekto? Môžeme to tiež zahrať postavičkami v piesku alebo na divadelnej ploche.
V niektorých situáciách sa najlepšie hodia podnetové karty, lebo dieťa je na ne zvedavé, obvykle niečo také ešte nevidelo a pomocou obrázkov vyjadrujúcich nejaký pocit vie veľmi jednoducho povedať, ako sa cíti v tomto momente, ako sa cíti v škole, doma večer. Robí to hravou formou a aj cez karty viete prejsť k želanej realite aj k zahrnutiu viacerých postáv do hry.
Obrázky emócií nezávisle na ťažkých alebo radostných udalostiach navyše výborne poslúžia ako nácvik empatie a rozlišovania pocitov u všetkých detí a ešte o niečo viac u detí s autistickými rysmi. Vtedy nácvik s kartami robíme spolu s rodičmi a je to príjemné aj zbližujúce poznávanie, že dieťatko veľa vie odlíšiť, len na to nepoužíva obvyklé vyjadrovacie prostriedky. Jedna mamka sa v takom hravom cvičení úplne dojala, lebo ani netušila, že jej dcérka je tak vnímavá v emočnej rovine. Bolo to pre ne obe krásne zbližujúce a posilňujúce.
