– Na pohrebe sa plače!
– Na Dušičky sa smúti a to čo najviac organizovane!
– Uctievať si zosnulých treba na cintoríne!
– Žiaľ za najbližšími nemá nikdy uplynúť, človek s tým nikdy nesmie byť úplne OK!
– Proces žialenia by sa mal meniť harmonicky, nie halabala!
– Keď človek po strate hneď na začiatku nemal veľký žiaľ, znemená to, že dotyčného nemiloval!
– Človeku musí záležať na každom jednom príbuznom!
Prosím pekne, tieto diskurzy (presvedčenia o tom, čo spoločnosť od nás asi čaká), … sa nám dnes s mladou dámou v terapii podarilo vystopovať … že v jej živote podprahovo znejú a značne jej komplikujú život, najmä keď sa blíži november. Keď vraj nejde v súlade s nimi, tak ju nútia: cítiť sa vinne, cítiť sa, že zlyháva, že je „iná“, pokazená, sociopatická, sebecká.
Tieto presvedčenia sú tak zručné manipulátorky, že ju dokonca svojimi technikami sem tam natoľko schaosia, že pochybuje o svojom prežívaní, zahmlievajú jej to, čo skutočne cíti že až nevie, či to fakt cíti alebo to celé robí len pre okolie.
Ach!
Keď sme to takto všetko takto odhalili, spísané aj znázornili do komiksu, mladá dáma pocíti hnev. Zdieľame ho a plne uznáme. Som naň zvedavá. Na čo sa to teraz hneváme?
„Je to také nespravodlivé! Čo mi má kto hovoriť ako smútiť, koho mám a nemám rada a ako to vyjadriť!? A ja vôbec nie som sebecká! A just si budem plakať vtedy keď ja chcem! A nemienim sa cítiť vinne za to, že si s niektorými v rodine vôbec nie som blízka!“
Teším jej asertivite. Hovoríme o tom, ako to teda skutočne má a ako si želá vyjadriť smútok a lásku. A tiež o tom, čo to tu s nami všetkými tieto spoločenské očakávania robia. Lebo robia. Len si to nie veľmi uvedomujeme.
Zverejnené anonymne so súhlasom klientky s jej vierou, že isté veci sa verejnosť môže a má dozvedieť.
Príspevok snáď prispeje k oslobodeniu sa od tlaku spoločenských očakávaní, že sa človek má riadiť nejakými pravidlami smútenia. Nemá! Je v poriadku všetko to, čo každý potrebuje, aby si svojich blízkych uctil svojim vlastným spôsobom. Bez pocitu viny či pochybenia.
Žiaľ a smútok má vždy individuálnu podobu, rozmer aj priebeh a cieľom nie je ho necítiť, ale naopak dať mu priestor. Ale snáď časom práve taký bezpečný priestor, kadiaľ bude môcť v duši prúdiť a zároveň umožniť človeku aj ďalej fungovať. Rada si to predstavujem ako proces vytvárania bezpečného koryta pre rieku alebo potôčik smútku, kadiaľ môže žiaľ v našej duši „tiecť“, tak aby nebol devastačnou záplavou, ale bezpečným korytom. Takýto prameň smútku nie je nutné zastaviť ani násilne vysušiť. Len to nie! Má svoj význam, je totiž úctivou spomienkou na to krásne a hodnotné, čo sme s dotyčným zažili. A to nech pretrvá v našom srdci. #diskurzy #akopracujeme #viasua #hlasklientov
