Dávnejšie, keď som ešte bola bezdetná, sa ku mne dostala informácia, či skôr akési konštatovanie, že „dieťa donesie do rodiny to, čo v tej rodine chýba…“ Vtedy som si to vypočula bez nejakej odozvy. Keď sa mi však narodila dcéra a veľakrát ešte potom ako sa narodil aj môj syn, prišiel AHA moment.
Jeden večer sme si s manželom, vyčerpaní, na chvíľu sadli (kým opäť nenastane druhé kolo „kto z koho“) a polemizovali sme o tom, ako sa to vlastne stalo, že sa nám dvom – pokojným, tichým a rozvážnym ľuďom – narodili tieto dve „duracelky“ – hlučné, aktívne a neprehliadnuteľné deti. To sa mi v hlave ako flešbek vybavila táto myšlienka. Hmm, niečo na tom možno bude…
Naše deti sú vybavené vlastnosťami, ktoré častokrát „narážajú“ na niektoré moje limity. Vtedy mi veľmi pomáha práve to uvedomenie – čomu sa to mám vďaka mojim deťom naučiť? Ha a koľko som sa veru už aj naučila! Uvedomujem si, že deti sú skvelí učitelia a že ide už o doživotné vzdelávanie…
A čo som sa vlastne naučila? Tak napríklad:
- nemať všetko pod kontrolou,
- život sa nedá naplánovať treba ho žiť,
- poriadok je relatívny pojem,
- och, toto bola ťažká lekcia – niekedy budem skrátka meškať (áno ja, ktorá stála na zastávke vždy minimálne 20 minút v predstihu),
- súkromie mi dočasne nepatrí,
- vzdať sa osobnej a aj komfortnej zóny na čas je v poriadku (snívať o nej alebo spomínať však naďalej môžem),
- nebrať sa príliš vážne – hanba či trapasy sú teraz moji dôverní spoločníci,
- ľudský jedinec znesie veľa a moje telo je zázračný organizmus,
- byť „fajnovým“ sa pri deťoch skrátka nehodí (silný žalúdok je viac ako vítaný),
- moja doterajšia práca na zvládaní vlastných emócií nebola určite márna, aj keď si teraz „žijú vlastným životom“ 😊
