Prečo má zmysel bojovať a čo ma depresia naučila?
Mnohí si prestavujú, že depresívnemu človeku sa nechce vstať z postele, celé týždne len leží, je smutný a berie lieky, vďaka ktorým mu bude zázračne lepšie. Mylná predstava. Ak človek leží v posteli, je to preto, že nedokáže nič iné. V podstate nevládze ani ležať, už to ho stojí veľa síl. Ešte teraz si pamätám na neznesiteľný pocit absolútneho vyčerpania, fyzického i psychického. Bolo jedno koľko som spala a či som brala lieky. Mesiace som len trpela a trápila sa. Každú jednu sekundu, každej jednej minúty každého dňa. Užívala som lieky, chodila na terapie a stále dookola počúvala, že sa môj stav zlepší. Nevedela som si predstaviť ako by mohlo zlepšenie vyzerať, nevedela som si predstaviť aké to je cítiť niečo pozitívne…
Po mesiacoch hlbokej depresie prišiel deň, v ktorý som sa cítila neutrálne. Nie dobre, ale ani nie zle, netrpela som. Netrvalo to dlho, jasné, že depresia pokračovala, ale časom prišiel aj deň, v ktorý som si oddýchla. Dokázala som robiť veci, pri ktorých som sa cítila príjemne.
Musí to znieť absurdne pre niekoho, kto to nezažil, ale pre depresívneho človeka to predstavuje znovuzrodenie.
Mesiace plné úmorného trápenia prerušil príjemný moment.
Začínala som vidieť prvé výsledky liečby, lieky mi pomohli prekonať ťažké stavy a zároveň byť schopná pracovať na sebe na psychoterapiách. Sama som sa stala tou, ktorá spolupacientom hovorila, že liečba depresie si vyžaduje čas a vytrvalosť. Vedela som, aké je to neuveriteľne náročné, ale sama na sebe som videla, že vytrvalosť má zmysel.
Väčšinu času som bola stále depresívna, ale niekedy mi bolo aj dobre. Doktori, moja rodina ale aj ja sama sme to považovali za úspech. V istej chvíli sa to preklopilo. Neviem kedy ani ako, no dobrých chvíľ bolo viac ako tých zlých.
Človek si rýchlo zvyká na dobré a rovnako to bolo aj v tomto prípade.
Bola som prekvapená, keď prišlo obdobie, kedy som bola zase týždne v depresií a bolo to o to ťažšie, že som mala ešte v živej pamäti ako fajn som sa cítila po zlepšení stavu. Nerozumela som čo sa deje. Dnes už viem, že myslieť si, že už nikdy nebudem mať depresívny stav, bolo naivné. Prichádzajú stále, ešte aj teraz, ale už to nie je také strašné ako prvý krát, pretože poznám pocit zlepšenia a viem, že preň má zmysel bojovať.
S mojou psychiatričkou sme po čase usúdili, že som schopná začať „normálne“ fungovať. Zaraďovanie sa do reálneho spoločenského života je náročný proces, vyžaduje si odhodlanie a malé pravidelné kroky, za ktoré sa treba vždy pochváliť. Ľudia „tam vonku“ vás za ne chváliť nebudú, pretože pre nich, na rozdiel od vás, nepredstavujú nič výnimočné.
Po pár mesiacov som upadla do všedného stereotypu. Bola som späť medzi „normálnymi“ ľuďmi, mala som „normálne“ povinnosti. Choroba, ktorou som stále trpela sa mi dostávala do hlavy a nútila ma klásť si otázky, či majú veci, ktoré robím, nejaký zmysel a či sa oplatilo za tento život tak ťažko bojovať. Prestala som sa zamýšľať nad krásou obyčajných vecí, vážiť si ich a chváliť sa za silu a energiu, ktorú som svojej liečbe venovala.
Raz skoro ráno som cestou do práce stála pred priechodom pre chodcov a čakala na zelenú. Bolo sychravo, chladno a pršalo. Ideálne depresívne počasie pre senzitívnych ľudí. Vtom, historické budovy stojace oproti prechodu osvietilo oranžové svetlo ranného slnka prenikajúceho cez dažďové kvapky. Bolo to nádherné! So slzami v očiach som zostala stáť na mieste, vytiahla som telefón a odfotila si túto jednoducho fascinujúcu scenériu. Dá sa povedať, že to určitým spôsobom zmenilo môj deň. A aj ďalšie dni, pretože som si začala všímať a uvedomovať malé radosti, ktoré mi pohladili dušu. Cítila som sa pri nich citlivá, zraniteľná, spokojná, vďačná a autentická. Niekedy som si ich aj odfotila, aby som sa k nim počas dňa mohla vrátiť.
Nedávno som si u sesternici, ktorá trpí depresiou o pár rokov dlhšie ako ja, všimla na poličke malý zápisník, ktorý sme jej kedysi darovali. Povedala mi: „Keď som ho dostala, zapisovala som si doň každý večer veci, za ktoré som vďačná. Už to nerobím, prestala som.“ Vtedy sa zamyslela… „Prečo som prestala? Mala by som to robiť!“ Ja som si v tom momente spomenula na obdobie, kedy som si fotila pekné momenty dňa. Zhodli sme sa na tom, ako veľmi je dôležité pripomínať si, prečo sa oplatí žiť a za čo sme vďačné. Ak by sme to nerobili, boj, ktorý s depresiou vedieme by nemal zmysel.
Dnes som presvedčená, že zapisovať si alebo fotiť obyčajné veci je pre nás dôležité, pretože nám pripomínajú, že nesmieme prestať ľúbiť bytie.
Možno práve bolestivé spomienky na depresiu mi dávajú možnosť vidieť krásu v maličkostiach, ktoré ďalej liečia moju dušu. Neverila som, že budem tejto chorobe niekedy za niečo vďačná, no možno predsa len som: naučila ma ľúBYŤ.
