Akým spôsobom je užitočné hovoriť o online závislosti?
V piatok som aj ja mala možnosť zúčastniť sa druhého ročníka konferencie Virtuálna generácia (neexistuje), organizovanej občianskym združením Internetová poradňa IP-čko. Radosť som mala zo stretnutia po dlhej dobe s profesorom Davidom Šmahelom z Masarykovej univerzity, ako aj z viacerých zaujímavých a podnetných príspevkov z rôznych oblastí praxe a prevencie.
Ja som v svojom príspevku stručne zhrnula výskumné zistenia o osobnostných prediktoroch závislého používania internetu- konkrétne sociálnych sietí a počítačových hier, ale najmä som upozornila na nevyhnutnosť rozširovať kontext online závislostí na širšiu životnú situáciu používateľov a ich rodín. Poznanie faktorov zraniteľnosti detí a dospievajúcich je jedna vec a tiež dôležitá. Kľúčové pre zmenu je však často dekonštruovať a depatologizovať to, čo sa na prvý pohľad javí ako problém.
Čoskoro si budete môcť prečítať príbeh tínedžera, ktorému „závislosť na hraní“ doslova zachránila život v najnáročnejšom období a čo je dôležité: lusknutím prsta zrazu neexistovala, keď unikol z rodinného marazmu a zobral život do vlastných rúk. Preto je nevyhnutné upozorňovať na to, že navonok patologické správanie je len vypuklou zvládacou stratégiou niekoho, kto v danom čase nemá alebo nevidí viac možností. Dôležitejšie ako sústrediť sa na odstraňovanie jeho zvládacej stratégie je pomoc mu upraviť jeho životnú situáciou či osobné zdroje, aby mal stratégií viac a v lepšom prípade, aby ich viac nepotreboval. Aby jeho realita nebola taká, že musí od nej unikať, alebo ju ‘náročne zvládať’. Až keď človek pocíti, že je kompetentný a má sám dosah na svoj život, prestane závisieť na zvládacích mechanizmoch a môže žiť slobodnejšie, nadobudne pocit bezpečia.
Pri písaní príspevku som si spomenula na výborný článok, ktorý som pred časom čítala a odporúčala, urobím to zas : Když se člověk zabíjí, aby přežil: https://psychologie.cz/kdyz-se-clovek-zabiji-aby-prezil/.
Vďaka prípadu spomínaného klienta som mohla podotknúť aj na to, ako nevyhnutné je pre človeka byť dobre potvrdený niekým z okolia, vnímaným – s jeho zážitkami a pocitmi, mať svedkov k vlastnému životu, čoho nedostatok je výrazný v mnohých závislostiach.
Okrem kazuistiky, kedy ‘závislé hranie’ zachránilo mladíkovi život, mali poslucháči (a čoskoro budú mať aj čitatelia) možnosť dozvedieť sa o tom, ako je možné v terapii využiť práve problémovú tému ako nástroj pre spoluprácu. V samotnej naratívnej terapii je to netradičný, ale vonkoncom nie protirečiaci postup, ktorý sa mi už viac krát osvedčil. Takmer bleskovo umožní dekonštruovať niekdajší problém- nahliadať na záležitosť v celkom novom svetle tak, že problém buď prestane existovať alebo bude zrazu možné začať spolupracovať na jeho postupnom rozpúšťaní.
V samotnej naratívnej terapii je to netradičný, ale vonkoncom nie protirečiaci postup, ktorý sa mi už viac krát osvedčil. Nazvala som ho „paradoxné využitie jazyka problému“.
Nielen psychológovia, ale aj učitelia a rodičia ocenia tipy, ako sa napojiť na jazyk a zážitkový svet klientov tak, aby sa problémová oblasť stala (doslova) pracovnou plochou. Teda nie viac čímsi, čo rozhádaných rozdeľovalo, ale niečím, čo ich spája. Stane sa priestorom, kde sú spolu a kde hľadajú riešenia.
Sami klienti by v tom však po dlhodobom recyklovaní problémových významov len ťažko boli bez podnietenia schopní uzrieť prvky spolupráce a teda iný ako problémový príbeh. Preto je potrebný terapeut (alebo niekto iný), kto túto situáciu zručne sprevádza, pomôže usmerňovať a v správnom momente reflektuje, čo sa vlastne deje. Budete o tom ešte počuť viac.
